Veľakrát sa vám stalo, že ste niekomu pomohli, ale nedostalo sa vám dostatočnej vďaky? Poprípade, pomohol niekto vám a neviete, ako sa mu odvďačiť? Odborník vám vysvetlí, ako by mala vyzerať správna vďačnosť, ktorá sa neminie účinku.
Vďačnosť verzus poďakovanie
Niekedy sa stane, že niekomu niečo darujeme a hoci nám poďakuje, necítime to ako dostatočnú satisfakciu. Jeho poďakovanie nám pripadá iba formálne, povedané len zo slušnosti, pretože sme naučení za darčeky i za pomoc poďakovať. V niektorých situáciách to prehltneme a formálne poďakovanie nijako nekomentujeme, pretože vieme, že vynucovať si vďačnosť je neslušné rovnako ako nepoďakovať.
Poďakovanie samo o sebe nie je vďačnosť, je iba jej prejavom. Podľa psychológa Jara Křivohlavého je poďakovanie najjednoduchšou formou prejavu vďačnosti, ale od vďačnosti sa v mnohom líši. Najväčší rozdiel je v prežitku. Poďakovanie môže byť – a často býva – iba formálne. Môže to byť len naučená reakcia. „V najjednoduchšej forme ide o slovné, čisto len verbálne vyjadrenie vďaky – napríklad slovom ‚ďakujem ‘. Také poďakovanie môže byť povedané úplne formálne (automaticky, mechanicky, strojovo). Obvykle na to, čo hovoríme, veľmi nemyslíme. Sme si len vedomí toho, že slušný človek má v podobnej situácii poďakovať. O trocha obsažnejší a často i úprimnejší spôsob vyjadrenia vďaky ide v prípade, keď slovo (verbálny odkaz ) je sprevádzané mimoslovným neverbálnym prejavom. Bežne sa robí tým, že sa pri ďakovaní jemne pokloníme, pozrieme sa na darcu s výrazom vďaky, prípadne i s miernym úsmevom. U nás to často sprevádza i podanie ruky,“ opisuje odborník.
Vďačnosť ako emócia
Ďakovanie a poďakovanie je podľa psychológa v podstate myšlienkový prejav, naučené správanie, zatiaľ čo vďačnosť je zložitejší osobnostný jav. Vďačnosť má emocionálny charakter a morálnu hĺbku. Vďačnosť znamená, že sme si uvedomili a pochopili, čo pre nás druhý urobil. Niektorí z nás odplatia dar darom, pretože takzvane nechcú byť nikomu nič dlžní, to však ešte samo o sebe neznamená, že sú vďační. Je pravda, že nie každý darček sa hodí a poteší a za danajské dary je ťažké pociťovať vďačnosť.
Ťažko môžeme pociťovať vďačnosť za dar, ktorým si nás chce druhý kúpiť, nakloniť na svoju stranu. Môžeme ho prijať a poďakovať, ale na vďačnosť nie je dôvod. Vďačnosť však nemá iba jednu podobu. Najčastejšie sa hovorí o vďačnosti medzi ľuďmi, ale môžeme pociťovať aj širšiu, hlbšiu a všeobecnejšiu vďačnosť. Môžeme ju cítiť pri pohľade na dieťa, na partnera, na zviera, za to, že sme zdraví a podobne. Nie každá vďačnosť je však vedomá. Môžeme vďačnosť cítiť bez toho, aby sme o nej premýšľali a nejako si ju pre seba formulovali.
Lepšie a horšie dispozície
Existujú názory založené na psychologických výskumoch, že k vďačnosti máme určité dispozície. Že sa rodíme s určitou úrovňou osobnostného rysu vďačnosti, a preto niektorí z nás preukazujú vďačnosť prirodzenejšie a s väčšou ľahkosťou, zatiaľ čo pre iných je zložité vôbec poďakovať, hoci prešli bežnou výchovou a poznajú pravidlá spoločenského správania sa.
Ľudia s lepšou dispozíciou k vďačnosti sú vraj charakteristickí výraznejšou kladnou emocionalitou, vyššou mierou pocitu pohody a životnej spokojnosti, sú menej zameraní na materiálne hodnoty a sú tiež výraznejšie prosociálne orientovaní. Sú empatickejší, citlivejší k druhým ľuďom, ochotnejší, sú dobroprajní a odpúšťajú častejšie, ako ľudia menej vďační alebo nevďační. Človek, ktorý je prirodzene vďačný, je zároveň oveľa zhovievavejší k málo vďačným prejavom ostatných, ako človek, ktorý berie pomoc od ostatných ako samozrejmosť, pri ktorej netreba pociťovať vďačnosť. Ľudia s horšou dispozíciou k vďačnosti vyžadujú vďačnosť od ostatných častejšie, ako ľudia, ktorých miera dispozície k vďačnosti je vyššia.
Denník vďačnosti
Hoci máme na prejavovanie vďačnosti lepšie či horšie dispozície, záleží aj na výchovnom prostredí, z ktorého pochádzame a napokon aj na nás samých, akým spôsobom a či vôbec budeme v dospelosti pociťovať vďačnosť a prejavovať ju. Odborníci, ktorí sa zaoberajú vďačnosťou, sú presvedčení, že emócie a určitý životný postoj sa dá aspoň čiastočne naučiť. Problém je, že mnoho ľudí si pletie vďačnosť so servilnosťou a pätolizačstvom a byť pätolizačmi odmietajú. Skutočná vďačnosť však nemá s podliezavosťou ani s pätolizačstvom nič spoločné.
Vďačnosť sa dá prejaviť rôznymi spôsobmi. Môžete dar odplatiť darom, pomoc pomocou, úsmev úsmevom. Alebo môžete dať druhému najavo pohľadom, stiskom ruky či bozkom, ako si vážite to, čo pre vás urobil, a tým mu naznačiť, že až bude on niečo potrebovať, môže sa na vás spoľahnúť. Vďačnosť by sme mali dávať najavo tak, aby si to druhý všimol, ale nemali by sme prekročiť hranice, kedy opakované a hlučné prejavy vďačnosti začínajú byť na príťaž, vzbudzujú v ostatných rozpaky a skĺzavajú k pátosu alebo dokonca k servilnosti. Oveľa väčšiu silu má precítený výraz a pár slov, ako tisícoraká „vďaka, vďaka, vďaka, ani nevieš, ako si to vážim, naozaj, povedz, čo chceš a ja to urobím, vážne, ďakujem, veľmi ti ďakujem“. Lepšie urobíte, keď dotyčnému vyjadríte vrelú, ale prostú vďačnosť a večer mu napríklad pošlete stručnú textovú správu typu: „Ešte raz ďakujem.“ Poteší ho to, pretože bude vedieť, že ste to hneď nehodili za hlavu, a pritom sa vyvarujete pátosu. Alebo mu môžete kúpiť a priniesť nejakú drobnosť.
Foto: Shutterstock