Čo ak sa nám v živote okolo štyridsiatky začne diať čosi, čomu sa hlavou nedá porozumieť? Môžeme mať pocit, že strácame seba. Môžeme mať pocit, že sa strácame našim najbližším. Alebo pocit, že všetko, čo robíme, nedáva zmysel. Čo ďalej? Radí terapeutka Nina Menkyová.
Môže sa nám zdať, že všetko to, do čoho sme investovali a čo sme tvorili, nemá hodnotu a význam. Nerobíme to, čo by sme chceli. Alebo robíme to, čo nechceme. Nevieme odpovedať na otázky. Na partnerove, na otázky našich detí či rodiny. Dokonca ani na tie svoje vlastné. Nemáme pre toto celé dianie v nás žiadne „argumenty pre svet“. Všetko nám zrazu pripadá namáhavé, a ničomu nevieme dať dostatočný zmysel. Zároveň sa za to všetko viníme, vnútorne zhadzujeme a trestáme. Ako o tomto vôbec hovoriť? Ako vysvetliť ostatným okolo nás tento náš „pád do čiernej diery“? Najmä keď mu nerozumieme ani my sami...
Komunikácia je nesmierne dôležitá
Aj keď si sami nerozumieme, naše okolie väčši- nou zúfalo potrebuje pochopiť, čo sa deje. Všade naokolo (u partnera, u detí, u rodičov, v práci) totiž stúpa strach, pocity ohrozenia a možnej straty istôt. Istôt, ktoré pre naše okolie reprezentujeme my, ako človek intenzívne prítomný v ich systéme. Často sa v tom celom strácajú možno ešte viac ako my. Vtedy voči nám robia nevhodné kroky, tlačia alebo sú, naopak, navonok nevšímaví až ignorujúci. Nás to bolí, odďaľuje, zvyšuje vnútorné pocity viny, sebakritiky.
Dôležitá je tiež forma komunikácie a jej nastavenie. Často tu zlyháva to, na čo sme sa predtým spoliehali. Väčšinu vecí sme vždy dokázali slovne vyriešiť. Teraz sa deje aj tu čosi zvláštne, nikto nám nerozumie. Necítime sa byť počutí, vnímaní ani videní. Často pomáha práve zmena formy komunikácie. Ak nám bez obviňovania či súdov nejde ho- voriť, skúsme písať. Alebo nahrávajme hlasovky, keď sme vo svojom strede a vo väčšom pokoji. Alebo foťme fotografie, tvorme/púšťajme hudbu, maľujme – forma umenia ako symbol toho, čo sa deje v našom vnútri. Existuje však pár záchytných bodov, ktoré sa v tomto celom, ťažkom a náročnom, dajú použiť.
Technika rámcovania
V terapii existuje technika, ktorá sa práve takto volá. Rámcovanie je o EMOČNOM POMENOVANÍ SITUÁCIE, v ktorej sa ocitáme. To pomenované však nemusí mať racio ani logiku. Len OSLOVUJEME, ŽE sa čosi deje. Voči druhej strane je to však dôležitý krok, pretože nenechá- vame situáciu len tak. Aj keď ešte netušíme ako, oslovením toho, že sa niečo deje, berieme za ňu SPOLUZODPOVEDNOSŤ (nie spoluvinu! – to je veľký rozdiel). Nečakáme, že si niekto domyslí, čo sa nám deje. Nečakáme, že vymyslí čosi, čo nám pomôže. Keďže ani my sami si pomôcť nedokážeme...
Komunikácia voči partnerovi
Ten máva pocit, že nás stráca. Že je to celé vlastne otočené proti nemu, cíti sa byť ohrozený. Väčšinou vstúpi do boja o záchranu vzťahu/ rodiny, útoku, emočnej obrany (výčitky, súdy, hodnotenia). Alebo začne dávať „dobré rady“. Tie sú však v tejto situácii takmer vôbec nepomáhajúce.
Komunikácia voči deťom
Ak máte pocit, že to, čo sa s vami deje, deti cítia a vnímajú, je veľmi vhodné to iniciatívne osloviť. To je vždy vtedy, ak vnímajú zmeny – váš plač, odťahovanie sa, pasivitu, možné hádky s ich otcom... Komunikácia voči nim by mala byť najmä o tom, že dostanú jasnú správu, že „deti sú VŽDY malé a rodičia veľkí“. Inými slovami, ukázať im v rodine ich správne (detské) miesto. A to platí aj vtedy, keď sú už naše deti väčšie. Vysloviť, že za to, čo sa vám deje, ony nemôžu. Že sa to nedeje kvôli nim. A najmä, že to je vec, ktorú si dokážete ako dospelý/dospelá vyriešiť. Že vám pomôcť NEMÔŽU a ani pomáhať ne- majú. Váš daný stav sa pre nich možno môže stať pochopiteľnejším, ak ho prirovnáte k „puberte dospelých“.
Komunikácia voči rodičom
Rodičia väčšinou vedia/vnímajú viac, než si myslíme. Nepodceňujme to, čo majú prežité. Aj keď v inej dobe, inom režime, za úplne iných podmienok. To však ani zďaleka nemusí znamenať, že sa budú správať s pochopením. Často práve nao- pak – ženie ich strach, že rozbijete istoty. Že sa ich dieťa dostane mimo bezpečia. Alebo, naopak, zvíťazí v nich životná únava, že už nechcú nič riešiť. Je dobré ich tiež v procese, ktorý sa vám deje, aspoň trošku „zorientovať“. Je pomáhajúce dať im pocit, že sú „vyššie“ ako vy. Neznamená to, že treba nevyhnutne počúvať ich rady, strachy či výčitky.
Postoj v práci
Nerúcať ihneď mosty, ale hľadať riešenia, inú formu motivácie. Často práca, v ktorej sa nachá- dzate, dokáže ponúknuť aj iné, neštandardné (minimálne krátkodobé) riešenia. Nehľadajte v tejto chvíli tie dlhodobé, ku ktorým sa neviete (a ani nemôžete) v danom stave zaviazať. Dopriať si čas skúmať, či to, čo robíte DOBRE, robíte aj RADI? ČI a ČO je v tom pre vás tvoriace, napĺňajúce, v čom sa dotýkate zmysluplnosti. Alebo či v tomto smere dokážete rozvinúť nejakú zo svojich záľub. Nemusí to byť nevyhnutne podoba, ktorá prináša finančný zisk. Možno práve naopak, hľadať veci, aktivity, kde sa cítite dob- re, voľne a ľahko.
Foto: Shutterstock