Hnev ako všetky emócie považujeme za prirodzený inštinkt. Za obrannú reakciu tela, pud sebazáchovy. Pomáha nám vyjadriť sa, obhájiť sa a tiež brániť. Pokiaľ je však hnev neopodstatnený a hneváme sa na niekoho alebo na niečo, čo nemôžeme zmeniť, nie je skutočným hnevom, ale pocitom bezmocnosti.

Slovo bezmocnosť tvoria dve slová. Slovo „bez“ a slovo „moc“. Doslovne to znamená: „Nemám moc niečo zmeniť“. Situáciu, ku ktorej pri prežívaní pocitu bezmocnosti dochá- dza, často nevieme zmeniť. Myslíme si však, že sme v práve. Človek, ktorý je bezmocný, si realitu neuvedomuje, alebo ju nevie objektívne správne vyhodnotiť. A to preto, lebo ju nevie prijať, pretože ju nemôže v skutočnosti zmeniť. Cíti sa tak potom zúfalý, prežíva výrazné pocity úzkosti, ktoré však nepramenia zo strachu, ale z pocitu bezmocnosti. Môže sa pritom cítiť aj ponížený alebo ukrivdený.

Je dôležité zdôrazniť, že bezmocnosť je emócia, ktorá je ničivá a deštruktívna. Väčšinou k nej nemáme správnu sebareflexiu a pochopenie, je ťažké ju v tele regulovať. Vyžaduje si vyšší, až duchovný aspekt pohľadu na seba a na situáciu, v ktorej sme sa ocitli. Potrebujeme vtedy doslova skloniť hlavu a odstúpiť.

Emócie, ktorá ničia

Bezmocnosť je silná emócia podobne prežívaná ako hnev alebo ako pocit úzkosti. Je veľmi intenzívna a pri jej regulácii si vyžaduje vedomú mentálnu prácu spojenú so sebareflexiou a sebakontrolou. Tiež aktívnu prácu s dychom, a to presnejšie s výdychom, ktorý smerujeme od hlavy smerom dole, do tela. Výdych má v psychoterapii zameranej na telo relaxačný účinok. Psychiku harmonizuje, upokojuje a stabilizuje rozvírené emócie.

Pri prežívaní bezmocnosti je dôležité pozrieť sa na seba pravdivo a odpovedať si na otázku: Prečo sa hnevám? Je dôležité si uvedomiť, že v situácii, ktorú prežívame, chceme mať kontrolu a moc. Vyrovnanie sa s bezmocnosťou v praxi znamená prijať, dobrovoľne sa vzdať, ustúpiť, odstúpiť. Nechať tak. Týka sa nášho ega a jeho sily. Preto je dôležitá sebareflexia a porozumenie svojim vnútorným pohnútkam. Potrebujeme svoje ego utíšiť a upokojiť v jeho aktuálne prežívanej potrebe po moci. Tiež je potrebné si uvedomiť, že situácia, ktorú prežívame a sme pri nej bezmocní, nemusí byť pre nás až taká zlá. Platí v nej univerzálny princíp či pravidlo, že niekedy nám nie je niečo, čo si želáme, súdené. To zároveň nemusí byť pre nás nevýhodné a zlé, hoci si veľmi želáme to dosiahnuť.

 

Dajte tomu čas

Porozumieť bezmocnosti si vyžaduje čas a odstup. To neznamená, že naše želania nemôžeme naplniť v budúcnosti a že musíme na ne rezignovať. Odstúpiť znamená dať čas a priestor. Pozrieť sa na situáciu takpovediac zvonku a inak, pretože ju môžeme v zápale emócií často prežívať veľmi subjektívne. Objektívne sme vtedy málo schopní posúdiť jej závažnosť a aj nebezpečenstvo.

V prípade prežívania bezmocnosti je dôležité správne dýchať. Nadýchnuť sa pomaly a rovna- kým tempom dlhšie vydýchnuť. Emócie môžeme aj predýchavať, zakričať si, buchnúť do vankúša, ísť si zabehať. Potrebujeme ich nechať prúdiť v tele alebo z tela von. Potrebujeme dych a emócie nechať plynúť. Nedržať ich, neškrtiť, čo súvisí aj so situáciou, ktorú nechceme pustiť, nechceme sa jej vzdať. Vzdať sa môže znamenať aj prehru. V tomto prípade však platí príslovie: „Múdrejší ustúpi.“

Majte na pamäti, že žiadna emócia v tele nevydrží dlho. Ako sme ju do tela pustili, tak ju musíme nechať aj odísť. Bezmocnosť však môže trvať dlhšie než iné emócie. Sebareflexia a pokora, nie poníženie, nám ju môžu pomôcť zvlád- nuť a ustáť. Potrebujeme preto dovoliť slobodný priestor tak sebe, ako aj niekomu inému. Nesmieme svojou mocou brániť a škrtiť nasilu seba a svoje telo a za každú cenu držať situáciu pod kontrolou. Inak môžeme v bezmocnosti spôsobiť najviac bolesti a škody nielen sebe, ale aj iným.

Treba mať na mysli fakt, že človek, ktorý je bezmocný, je schopný i zabiť. A to preto, lebo je zúfalý. Môže prežívať veľké pocity krivdy a ublíženia, ktoré zvyčajne nesúvisia so situáciou, v ktorej sa momentálne nachádza. On si to však v tom momente neuvedomuje. Môže to byť situácia prežitej a opakovane prežívanej traumy, ktorú zažíval za podobných okolností niekedy, keď bol omnoho menší a naozaj bezmocný. Pocit prežívanej bezmocnosti a krivdy vo väčšine prípadov súvisí s detstvom a s autoritami, s osobami nám najbližšími.

Foto: Shutterstock