Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi... a ďalej to už poznáte. Život však nie je rozprávka, no aj v ňom platí, že to, čo vidíme v zrkadle, môže byť skreslené. Viac či menej.
Ato nielen vtedy, keď v zrkadle vidíme iba to horšie zo seba, ale aj vtedy, keď si pre vnímanie vlastnej dokonalosti či zaneprázdnenosti nevšimneme, že v niektorých vzťahoch sa s nami ľudia necítia dobre.
Život je o vzťahoch
Toto už zrejme viete. No dostali ste niekedy na ne návod? Vaša odpoveď môže byť kladná, no väčšina z nás odkukala to, ako fungujú vzťahy, vo svojom okolí a následne si na vlastnej koži v reálnom živote potvrdzovala, či je svet bezpečným miestom na život. Bezpečným nielen v zmysle, že sa nikto nedotkne vášho majetku, nebudete hladovať, ale hlavne v zmysle, či sa ľuďom dá veriť, či môžete bez negatívnych následkov vyjadriť svoj názor a čo s tým, ak vy vlastne chcete žiť inak, ako by sa, povedzme, podľa niekoho malo.
Zrkadielko v skupine
Ak sa vrátime späť na začiatok k zdravému pochybovaniu o tom, čo v zrkadle vidíme, tak sa ponúka otázka, kto bude tým zrkadlom v skupine. Zrkadlom budú všetci. Keď je človek v nejakej skupine, má vzťah s každým jej členom a preto sa vzájomne ovplyvňujú. Môžete si povedať, veď to sa nedá mať rovnaký vzťah s každým. Máte pravdu. S niekým ho mať aj nemusíte, ale i to je v podstate forma vzťahu resp. nevzťahu. Práve tú rôznorodosť vzťahov z bežného života si viete trénovať v tejto skupine. Ak pocítite voči niekomu hnev, máte jedinečnú príležitosť skúsiť si to spoločne vykomunikovať. Nejde len o hnev, ide o všetky emócie – aj tie „pozitívne”. Nevedieť prejaviť emócie vhodnou formou často môže zapríčiniť zažívanie nezdarov v bežnom živote.
Do zrkadla sa musíte chcieť pozrieť
Akákoľvek spätná väzba v skupine či aj mimo nej je informácia. Je na nás, čo s ňou urobíme. Často informácie, ktoré nás dokážu dostať z rovnováhy, sú práve tie, ktoré stoja za povšimnutie. Nemusí ísť len o zdanlivo negatívne reakcie, ale aj o tie pozitívne. Veď my ľudia máme často problém nielen prijímať kritiku, ale aj úprimnú pochvalu. Poznáte to?
Prísť a sadnúť si na jednu zo stoličiek v kruhu vyžaduje zvedavosť, otvorenosť, odvahu a chuť poznať seba aj iných. Práve to, že encounterové skupiny sú často rôznorodou kombináciou ľudí ako život sám, dokážu byť nesmierne obohacujúce. Tým, že encounter nemá v podstate svoje pravidlá, resp. má tie, na ktorých sa účastníci dohodnú, sa môže pokojne stať, že na stretnutí ani neprehovoríte. Na prvom, na druhom či treťom. Je to vždy na vás. No aj tu platí, že i z tejto aktivity človek dostane najviac, keď sa do nej aktívne zapojí. Keď buduje vzťahy.
Prečo sa to len mne v živote deje?!
Toto býva jeden z veľkých omylov, v ktorom sa často sami seba utvrdzujeme aj vďaka tomu, že sme vlastne stále z generácie, ktorá často o sebe nehovorí, resp. nemá seba samého až tak spoznaného. Veľakrát, keď príde čas a vy začnete načierať do svojho vnútra, nájdete témy, ktoré môžu byť naozaj krehké. Nikomu sa ľahko nekonfrontuje so svojimi strachmi, neistotami či bolesťou. Často môže mať človek pocit, že je v tom naozaj sám a všetci naokolo žijú život plný istoty. Odhliadnuc od filtrovaného sveta sociálnych sietí, ani v tom reálnom svete často nie je témou pri kávičke, prečo sa človek naozaj bráni zmene zamestnania, partnera či životných návykov. Kdesi v týchto témach býva často akási stopka. Nechápte ma zle. Nemyslím, že ide o povrchné rozhovory. To určite nie. Len hovorím o tom, že v rámci skupiny, keď človek otvára také tie „bežné” problémy, je naozaj možné dostať sa aj tam, kde človek ešte nebol, alebo sa pozrieť na veci naozaj z iného uhla pohľadu. A čo je výsledkom?
Pocit, že v tom človek nie je sám
Naozaj. Z psychologického hľadiska nie je veľa tém, ktoré každý z nás rieši. Veru, aj ten, čo navonok pôsobí sebaisto, môže riešiť vieru v seba, a aj ten, čo je navonok ukecaný šašo, môže mať problém povedať svoj skutočný názor. Cieľom encounteru nie je chlácholiť sa, že všetci to nejako máme a je to konečný stav, skôr vytvoriť priestor na spoznanie sa a aj na základe toho sa v živote posunúť. Jeden by povedal, že žiť slobodnejší, autentickejší život. Veď ako inak opísať život, keď žijete a rozumiete si, prečo robíte to, čo robíte?
Zazvonil zvonec...
Síce sme si na začiatku povedali, že život nie je rozprávka, no naozaj všetko má svoj koniec. Aj víkendové či krátke tematické encounterové stretnutia. Poznávať seba je náročné a hoci sa to nemusí zdať, človek môže byť po takýchto dňoch skutočne unavený. Doprajte si oddych a nechajte uležať témy, ktoré vami v debatách pohli. A čo potom? Bežný život. Skúsiť ho obohatiť o nové zručnosti v zabehnutých vzťahoch.
Foto: Shutterstock