Sme ako herci. Ledva sa ráno zobudíme, začíname „hrať“, a pokračujeme v tom až do večera. Naše roly sú veľmi pestré, často protikladné a niekedy je potrebné ich radikálne zmeniť zo sekundy na sekundu. Zvládate to?

Hra na hostiteľa

Konflikty rolí sú pomerne bežné a berieme ich väčšinou ako čosi, čo je otravné, niekedy únavné, pripadáme si, že nie sme vo svojej koži, ale nespôsobujú nám také veľké problémy, aby sme sa cítili frustrovaní. Príkladom môže byť návšteva priateľov, s ktorými nemáme dôvernejší vzťah, skrývame teda svoje obyčajné starosti a hráme roly príjemných hostiteľov tak, ako sa to od nás očakáva a ako sa to patrí.

Niekedy z toho máme dobrý pocit, pretože návšteva bola príjemná, primerane dlhá a hostia sa dobre bavili, inokedy sa nám po ich odchode uľaví. Hra na hostiteľa nás vyčerpala a mali sme jej plné zuby. Takéto zážitky obvykle traumu nespôsobujú. O niečo väčší konflikt rolí môžeme prežívať napríklad na návšteve u rodičov, ktorí sa ešte nezmierili s tým, že sme dospelí, a najmä s tým, ako žijeme.

Rodičia a deti

„Ja a moji rodičia máme úplne odlišné životné štýly,“ hovorí 32-ročná Lenka. „Zatiaľ čo ja im do toho ich nehovorím a rešpektujem ho, oni majú od mojich osemnástich rokov problém napríklad s tým, že som skončila so štúdiom medicíny a začala sa venovať svojmu vysnenému umeniu. Problém majú aj s tým, že som sa ešte nevydala, nemám deti. Mám ich rada, ale keď k nim idem, už dopredu sa cítim strašne a viem že budem musieť zase predstierať, že som šťastná a spokojná a že mi nič nechýba.“

„Nie že by som nebola spokojná, ale pred nimi nemôžem hovoriť o žiadnych svojich pocitoch a pochybnostiach, pretože mi hneď vmetú do tváre: „Vidíš, my sme ti to hovorili.“ Po niekoľkých hodinách v ich spoločnosti sa chcem vrátiť domov a po niekoľkých dňoch s nimi mám pocit, že ak ihneď neodídem, zbláznim sa. Prekáža mi, že ma tlačia niekam, kam nechcem a keď sa tomu vzopriem, chovajú sa urazene alebo mentorujú,“ vraví Lenka.

Systém rolí

Sociálna rola je očakávaný spôsob správania sa jedinca v určitej sociálnej situácii. Psychológ Milan Nakonečný v knihe Psychológia osobnosti vysvetľuje: „Pojem rola vyjadruje to, čo sa od človeka očakáva v určitých situáciách a s ohľadom na jeho vek, pohlavie, sociálny status a konkrétne spoločenské funkcie (lekár, učiteľ, hostiteľ).”

Ak je určitá rola výrazne odmenená, stáva sa zdrojom uspokojenia a nepociťuje sa ako niečo vynútené. Rozhodujúca je teda miera stotožnenia sa jedinca a to, ako je jeho vystupovanie v danej chvíli odmenené. Prináleží nám celý systém rolí, ktorý môže byť viac či menej vnútorne jednotný. Mnohé z nich sa stávajú zdrojom nových motivácií. Rola vždy vyjadruje individualizovaný vzorec očakávaného správania sa, t.j. individuálne chápanie toho, čo sa v tej ktorej situácii patrí urobiť, a ako sa má jedinec správať. 

Tri prístupy

Súčasťou sociálnej inteligencie je schopnosť prispôsobovať sa rôznym spoločenským situáciám a chápať, že rola patrí k životu človeka, čo sa učíme od najútlejšieho detstva. Už predškolák vie, že určité veci sa nehovoria, pretože by to niekoho mohlo raniť. Nakoniec, aj vyššie cicavce zastávajú rôzne roly. Kto má psa, všimol si, že v odlišných situáciách sa inak správa aj k jednotlivým členom rodiny – nie je to iba inštinktívne, ale aj určované učením a tým, čo je preň výhodné. Práve preto zastávame rôzne roly.

Je to pre nás výhodné, pretože keď sa nezachováme, ako sa od nás očakáva, prídu sankcie, ktorým sa chceme vyhnúť, avšak nie vždy a nie vždy sa to aj dá a nie vždy by to tak malo byť. V niektorých prípadoch je lepšie sa s určitou sociálnou skupinou (alebo jedincom) pohádať, ako zažívať vnútornú drámu a stratiť svoju identitu. V psychológii sa zvyčajne rozlišujú tri základné prístupy jedinca k sociálnej úlohe: 1. jedinec sa s rolou stotožní, identifikuje sa s ňou, 2. udržuje si od nej odstup – navonok rolu síce hrá, ale vnútorne sa s ňou nestotožní, 3. odmietne rolu aj napriek všetkým sankciám, ktoré mu to prináša.

Vnútorná voľba

Ku konfliktu dochádza v druhom prípade, teda keď rolu prijmeme, ale vnútorne sa s ňou neidentifikujeme. Veľkosť konfliktu potom ovplyvňuje to, aký veľký rozpor v nás vyvoláva prijatie a hranie role. Môže to záležať na konkrétnej situácii a na našom konkrétnom psychickom rozpoložení. V takom prípade nebývajú konflikty rolí veľké a nemajú trvalé následky (viď návšteva hostí). Potom sú roly, ktoré môžu byť v úplnom protiklade s našou osobnosťou, a ak ich nedokážeme odmietnuť (alebo ich aspoň čiastočne neprijmeme), pripravujeme ornú pôdu veľkým psychickým problémom, ktoré môžu viesť k depresiám a v tých najhorších prípadoch až k samovraždám.

Príkladom môže byť jedinec s homosexuálnou orientáciou, ktorý si z obavy z toho, ako bude reagovať okolie, nájde partnera opačného pohlavia a je nútený hrať rolu heterosexuála. Silný konflikt role môže zažívať muž, ktorý sa oženil mladý a zistil, že rodinný život ho neuspokojuje, má napríklad potrebu cestovať, venovať sa naplno povolaniu, ale zodpovednosť voči partnerke a deťom ho núti vzdať sa svojich snov a starať sa o rodinu. Môže to byť, samozrejme, aj žena, kto nie je v rodinnom živote šťastný. Všetci hráme roly a nikto z nás nie je so všetkými stotožnený a vyrovnaný. V spoločnosti to inak nejde. To však neznamená, že si nemôžeme vybrať a že roly, ktoré nám spôsobujú neúnosné vnútorné konflikty, sa nedajú odmietnuť.

 

Foto: Shutterstock