Na prvý pohľad pôsobia ako hrdinky. Všetko vedia a dokážu. Ale aké sú superženy vo vnútri? A prečo nie sú aj napriek svojim kladom úplne šťastné? Existuje však cesta, ktorou sa aj ony dokážu prepracovať k svojmu šťastiu.
Kto je superžena
Okolie sa na superženu často spolieha a zahŕňa ju chválou, ale aj závisťou. Je nonstop zapriahnutá a málokto jej siaha po členky. Má všetky predpoklady na to byť šťastná, ale nie je, lebo superženy sa zúfalo boja zlyhať, nebyť stopercentné, boja sa sem-tam nevedieť alebo sa opýtať.
Takto vymedzených a vystresovaných je veľké množstvo vynikajúcich žien. Už odmalička, kedy im hovorili „ty si ale múdre dievčatko“ a chválili ju za jednotky, ktoré sa postupne stali také samozrejmé, že sa od nich už ani nič iné neočakávalo. Zaujímavé je, že chlapcov sa to netýka. Dievčatá si však všetko berú viac osobne a snažia sa vyniknúť, byť dobré a múdre.
Dovoľte si to
„Ako z múdrej, ale vystresovanej ženy urobiť spokojnú? Myslím, že najprv je potrebné priznať si, že tá moja „superžena“ je len maska,“ hovorí koučka a mentorka emočnej inteligencie Jitka Ševčíková. Vzápätí však musí nasledovať druhý krok a to naučiť sa neignorovať svoje pocity a emócie. Je nutné ich prijímať, prejavovať a ventilovať ich kultivovaným a niekedy aj nekultivovaným spôsobom.
„Je potrebné naučiť sa mať na výber viac možností, pretože superženy doposiaľ mali vždy len jeden variant, jeden spôsob prejavu. Teraz musia emócie a pocity poznať a učiť sa rozhodnúť: teraz si dovolím plakať (pokojne aj na porade!), teraz požiadam o pomoc (manžela), teraz si priznám, že som zlyhala (rodičom),“ vysvetľuje koučka a dodáva, že ako pri všetkom zásadnom, by malo ísť o celoživotne sa vyvíjajúci proces.
Odsúdený sudca
Pobiť sa musíte aj s takzvaným sudcom. „V knihe Pozitívna inteligencia od Shirzad Chamine je nádherne opísaný sudca v našej mysli, ktorý nás vždy súdi, keď nesplníme očakávanie. A má na to deväť pomocníkov, ktorí nám kedysi pomáhali emocionálne prežiť, ale teraz nás už len stresujú. Sú nimi puntičkár (perfekcionizmus), utešiteľ (snaží sa vstúpiť do priazne pomocou ostatným), hyperúspešný (jeho sebaúcta závisí od výkonov), obeť (získava pozornosť emóciami plnými bolesti), hyperracionálny (racionálne spracováva všetko vrátane vzťahov), hyperostražitý (obava nebezpečenstva života), neuspokojiteľný (stále niečím zamestnaný), vedúci (musí mať všetko pod kontrolou), unikač (je extrémne zameraný na pozitívne a príjemné stránky života).
Títo sabotéri svoju „chytrosť“ používajú rôznymi spôsobmi. Chcú sa presadiť, zaslúžiť si niečo alebo sa niečomu vyhnúť. Pramení to z motivácie nezávislosti, prijatia a bezpečia. „A to je to, čo všetkých učím: vyskúšať si, že sa dá byť aj chvíľu závislá, neprijímaná a trošku riskovať. Dovoliť si zlyhať a mať tú silu počkať si na to, čo sa stane,“ opisuje odborníčka.
Zachovajte paniku
Je tu aj známa komfortná zóna, do ktorej môže patriť zraňujúce, aj keď naučené správanie, ktoré je vždy jednoduchšie, ako vyskúšanie novej cesty. Superženy nemusia byť všade zafixované do svojej roly. Môžu to tak mať nastavené vo vzťahoch. A aj keby tých oblastí bolo viac, aj tak je rovnako nevyhnutné začať riešiť jednu z nich a pomaly testovať, aké to je nekonať v nej štandardne. Na takéto chvíle sa však treba vybaviť argumentáciou pre vnútorného sudcu.
On vám bude stále dookola namietať, že nesmiete na porade nevedieť, že musíte sedieť do tretej do rána za počítačom, aby ste na šéfove otázky boli dostatočne pripravená. A vy musíte dobre vysvetliť tomuto sudcovi, aby vás nechal konať inak. „Superžena si musí uvedomiť, že môže niečo nestihnúť, a tiež sa k tomu priznať svojmu šéfovi. Aj pre neho to bude nová skúsenosť, môže to byť obohacujúce pre obe strany, keď ten, kto zvyčajne vie všetko, zrazu potrebuje pomôcť či poradiť,“ radí koučka.
Cesta je cieľ
Je dobré prijať skutočnosť, že toho, čo roky fungovalo jedným a tým istým spôsobom, sa budeme zbavovať dlhšiu dobu. Čo však môže byť pre superženy opäť problém je to, že robia všetko hneď, nič neodkladajú, a zrazu majú čakať? Chce to motiváciu. Mať skôr viac malých cieľov a ku každému potom stanovenú odmenu, aby sa z cieľa stalo potešenie. A aby cesta bola cieľom.
A takisto, aby sa rozvíjalo vedomie: viem, kedy potrebujem byť super a bezchybná a kedy nie. „Prestaňme stále veci rozlišovať na pozitívne a negatívne, na dobré a zlé. Vnímajte a prežívajte ich jednoducho také, aké sú. So všetkými následkami. Pretože len potom sa môžu aj tie domnelé zlyhania stať nakoniec tými najlepšími vecami, ktoré ste sa v živote rozhodli urobiť,“ uzatvára koučka.
Foto: Shutterstock