Citové vydieranie možno nazvať aj formou manipulácie zo strany partnera. Dochádza k nemu vtedy, keď chce jeden z partnerov vnútiť tomu druhému istú správnu rovnicu správania sa a premýšľania. Rovnicu, ktorá je však ideálnou len z uhla pohľadu manipulátora.

Vina, povinnosť a strach

To sú emócie, ktoré na nás majú veľký vplyv. Kto si to neuvedomuje a chýba mu zdravý pocit sebahodnoty, je ich prostredníctvom manipulovateľný. Tento pocit totiž pomáha rozlišovať hranicu medzi tým, čo robíme z vlastného presvedčenia, a tým, čo robíme zo strachu.

Tieto skúsenosti sa získavajú v primárnej rodine. Človek si nevedomky volí svoje známe usporiadanie vzťahu. Hoci sa vzťah pôvodne javil ako veľmi uspokojivý, od začiatku bol spojený s nárokmi: dievča bude kráľovnou, ale bude tolerovať nadštandardné vzťahy chlapca s inými dievčatami. „Ak je človek zvyknutý na nároky, takáto tichá dohoda je zárukou bezpečia vo vzťahu. Dotyčný verí, že keď bude schopný nároky, ktoré sa na neho kladú, dostatočne plniť, bude nenahraditeľný,“ vysvetľuje psychoterapeutka Petra Pokorná.

Kľúč k trinástej komnate

Ak majú naše obavy nad nami príliš veľkú moc, bránia nám v objektívnom vnímaní toho, čo sa v našich vzťahoch skutočne deje. A tie sú kľúčom k trinástej komnate – a my sme ochotní urobiť veľmi veľa, aby nám tú trinástu komnatu neotvorili. Rovnako, ako sú rôzne neistoty, ktoré za tými dverami schovávame, sú rôzne aj kľúče k nim.

Napriek tomu majú jedno spoločné – sugerujú nám, že s nami niečo nie je v poriadku, alebo skôr využívajú tie stránky, ktorými si my sami skutočne nie sme istí. Sme teda náchylní uveriť tomu, že sa máme prispôsobiť želaniu druhého pre naše vlastné dobro a že ten druhý vie lepšie, čo je pre nás dobré, a čo je alebo nie je v poriadku.

Keď nevyhovieš, si sebec

Všeobecne sú dobre manipulovateľní ľudia, ktorí si svoje negatívne vlastnosti nechcú priznať. Urobia takmer čokoľvek, len aby predovšetkým sami seba presvedčili o tom, že tú zlú vlastnosť oni predsa rozhodne nemajú. „Je smutné a pritom nevyhnutné, že snaha nebyť ako otec – teda ako žiarlivý a závislý partner – spôsobí, že človek nie je schopný správne rozpoznať a riešiť (napríklad aj opustiť) situáciu, kedy je sklamaný,“ vysvetľuje odborníčka.

Pritom vyhlásenie „si sebec, keď myslíš len na seba“ je samo osebe paradox – dotyčný ním hovorí, že pre nás má byť dôležitejšia jeho potreba, čo ale vlastne podľa jeho teórie spätne robí sebca z neho. To si však človek v zajatí svojich zmätkov neuvedomuje a automaticky prijme ako fakt, že chyba je v ňom. V snahe o nápravu potom vyhovuje požiadavkám druhého. Ale aj nevyslovené sľuby niečoho lákavého nás môžu viesť k vzdaniu sa vlastných potrieb a pristúpeniu na hru toho druhého.

Patent na pravdu

Naša vlastná neistota posilňuje pozíciu manipulátora, ktorý vychádza z viery, že je jeho požiadavka oprávnená. On sám sa totiž často cíti ako obeť, ktorej dobrovoľne nikto v ústrety nevyjde, a tak sa rovnako spolieha na nejaký druh nátlaku. Ten funguje tým lepšie, čím menej si my sami veríme. Preto často nejakým spôsobom zráža naše sebavedomie. Pritom vychádza z predpokladu, že keď on dostane, čo chce, je to pre dobro vzájomného vzťahu. 

Nie je schopný vyjednávať o alternatívach. Každé iné riešenie ako to svoje vníma ako nestráviteľné sklamanie, ktorým my ohrozujeme jeho istoty a snahy o zlepšenie vzťahu. Tým sa obeť manipulovania dostáva do bludného kruhu. Buď sa nechá manipulovať, alebo má negatívny pocit z toho, že údajne svojím vzdorovitým správaním ubližuje manipulátorovi.

 

Nerieš partnera, ale seba

Vydierať sa nechá len ten, kto sa niečoho bojí. Preto je stredobodom tohto spoločného tanca z nátlaku a ustupovania otázka, z čoho máme taký obrovský strach, že sme preň ochotní stále ustupovať zo svojich želaní a potrieb. Väčšinou to ustupovanie začína pri maličkostiach, takže ani nevnímame, kedy sme začali veriť, že sme zodpovední za to, ako sa náš partner, rodič, dieťa či kamarát cíti.

Je rozdiel medzi prirodzenou snahou o blaho blížnych a odovzdaným otročením v mene niečoho, čo leží mimo naše vnútro. Rozdiel spočíva v tom, že v prvom prípade sa slobodne rozhodujeme, čo pre druhého chceme urobiť, v druhom prípade to urobíme, ale s pocitom, že nemáme na výber. 

Pozor na prekročenie hraníc

Citové vydieranie sa veľmi ľahko môže časom zmeniť na psychický teror či dokonca fyzické napadnutie zo strany partnera. Psychológovia sa zhodujú, že ak partner má tendenciu stále istým spôsobom upravovať naše správanie či myslenie, pravdepodobne trpí nejakou poruchou osobnosti. Pokoj v rodine je dovtedy, kým manipulovaná osoba bez odvrávania napĺňa vôľu svojho partnera. Ak sa však čo i len trochu vzprieči, môže prísť k prvému konfliktu či dokonca fyzickému násiliu.

„Je otázkou individuálnej tolerancie a osobnostného nastavenia, koľko bude okolie vydieračovi tolerovať jeho nároky a správanie,“ hovorí odborníčka. A žiaľ, z podobných prípadov vieme, že týraná osoba – či už psychicky alebo fyzicky – toho znesie naozaj veľa. Preto ak u svojho partnera spozorujete prvé známky manipulovania a vydierania, komunikujte spolu na túto tému. Pretože kým zo začiatku nám môže prílišná pozornosť zo strany partnera lichotiť, o pár rokov to už môže byť veľký problém.

 

Foto: Shutterstock