Nájsť tú pravú lásku môže byť dnes naozaj náročné. Môže za to obrovské množstvo možností pri výbere partnera, čo často spôsobuje naše nadmerné požiadavky a následné veľké sklamanie. Dá sa vôbec dostať z tohto začarovaného kruhu?
Utrpenie voľby
Ako nájsť toho pravého či pravú, to je dilema mnohých. Veľa ľudí si myslí, že na svete existuje niekoľko spriaznených duší, s ktorými sme kompatibilní. Dnes máme „na výber” nie dvoch adeptov či kandidátky, ale sú ich desiatky. Stačí, ak hľadanie uchopíme ako projekt a usilovne prezeráme aplikácie, posúvame prstom profily, vyhľadávame spoločenské akcie či cestujeme – ľudia sú všade.
Človek sa rozhoduje rýchlejšie, ak nemá veľa možností. Prílišný výber nás paralyzuje a stresuje a paradoxne viac pri rozhodovaní trpíme, keďže nám nikto nezaručí, ako náš výber dopadne. Problém je, že si voľbou partnera chceme byť istí a je veľmi ťažké dôverovať si v niečom, o výsledku čoho sami nerozhodujeme.
Zoznamka masíruje ego
Zoznamkový kolotoč sa zbesilo otáča aj preto, že ľudia majú menej času. Na seba aj na lásku. Okrem (väčšinou) príjemného fyzického aktu nám však ide predovšetkým o masáž ega, pozornosť, pocit validácie, že sme pre niekoho atraktívni a počúva nás či objíme, aj keď len na chvíľu. Nezávislý sex je však aj o novosti, trochu o rebélii, vzrušení, schopnosti sa prekvapiť.
Sex, ktorý je len o telesnosti, má zo všetkých dnešných modelov azda najkratšiu dobu spotreby. Nie je totiž v realite taký pohodlný, ako pozrieť si porno a zavrieť potom laptop. Tá druhá osoba totiž ešte sedí na posteli a nejako sa očakáva konverzácia.
Rýchlokurz romantiky
Veľmi sa nad tým nezamýšľame, akú úlohu v našich životoch zohrávajú príbehy o láske, ktorými sa kŕmime už od malička, začínajúc Popoluškou. Takmer všetky sa zameriavajú na turbulentné začiatky vzťahov, keď sa dvojica zbližuje, kým si po prekonaní urputných prekážok náruživo nepadne do náručia. V takýchto príbehoch však oproti skutočnosti nehrajú rolu naše profesie, stresujúca práca ako aj výchova detí. V romantických príbehoch totiž deti spravidla neplačú, zaberajú minimum času a sú všeobecne roztomilé a bystré. Od reality to však má často veľmi ďaleko.
Naučili sme sa posudzovať svoje nádeje a očakávania od partnerov podľa meradiel umeleckých diel, filmov a piesní o láske. Pri porovnaní s perfektnou knižnou láskou však naše vzťahy vyzerajú ako vtip. Sú pokrčené, nedostatočné, neuspokojivé. Romantický koncept nenecháva nenecháva veľa priestoru tomu reálnemu a tolerancii voči tomu druhému. Je jednoduché sa zamilovať, avšak pravý heroizmus – a veľa ľudí by povedalo aj „pravá láska” – je pri niekom naozaj zostať, v dobrom aj zlom.
Partner je naše všetko – a to je problém
Ak narazíme a rozhodneme sa pre toho pravého, znamená to, že niekto sa stane pre nás prioritou. Podľa vzťahovej psychologičky Esther Perel však azda nikdy predtým neboli na partnerov kladené väčšie požiadavky. Od našich objektov lásky, vyžadujeme, aby boli najlepšími priateľmi a intelektuálne rovnými, skvelými rodičmi, vášnivými milencami, šikovnými spolu-ekonómmi v domácnosti a zábavným spoločníkmi v spoločnosti. Očakávame, že sa s nimi už nikdy nebudeme cítiť sami, že budú vždy krásni, vtipní, dodajú nám stabilitu a budú vzťah budovať, ale zároveň nám dajú pocit dobrodružstva a nových podnetov, mystériu a vzrušenie.
Už dve kritériá – istota a nepredvídateľnosť – si totálne protirečia. Nikto na svete nemôže splniť všetky naše požiadavky, je to pasca, ktorú sme si na seba ušili. Očakávať, že sa niečo také stane, je logický recept na totálny krach. Teda časom, keď chémia odíde a my začneme pomaly a s nevôľou siahať do svojich hlbších-plytších zásobníkov po kompromisy, postupne začneme poškuľovať ponad susedov plot, kde je tráva, samozrejme, zelenšia. Možno sme si nakoniec ozaj iba zle vybrali, a ten pravý bol celý čas ten náš sused. Povieme si, ako sme mohli byť takí slepí a cyklus začne odznova.
Tráva za plotom je vždy zelenšia, ak dobre nepolievame tú vlastnú
Dnes sa dožívame oveľa dlhšieho veku, ako to bolo kedysi. Keďže vo vzťahoch je relatívne ľahké skočiť kedykoľvek cez palubu, mali by sme si možno pripustiť, že keď nám partner zahne dva-trikrát počas tridsiatich či päťdesiatich rokov spolužitia, bol vlastne v monogamii celkom borec. Podľa odborníčky existuje viac ľudí, ktorých môžeme milovať, ako ľudí, s ktorými vieme prakticky aj žiť. Ako si ale máme byť istí, či ten partner stále stojí za to?
Na to prídeme iba vlastným prieskumom a časom. Otvorenosťou, zvedavosťou. Snažíme sa síce úzkostlivo zbaviť úzkosti z nedostatku kontroly, ale celkom sa to nedá. Čím skôr sa s tým vyrovnáme, tým lepšie pre nás. Útecha je však blízko, keďže niektoré veci už bezpečne vieme. Že sme vzrušení, keď sa máme stretnúť, že sa cítime dobre, keď sa objímame, že môžeme s niekým mlčať a je nám príjemne, že pri rozhovoroch zabudneme na čas.
Možno by sme nemali toľko toho riešiť a ísť radšej na prechádzku. Sami, alebo s niekým koho ľúbime, chytiť sa za ruky, dať si pusu. A to aj keď sme práve nahnevaní. Možno aj malé upustenie od nereálneho sna o dokonalej láske bude tá najromantickejšia vec, akú ste kedy pre seba a pre niekoho urobili.
Foto: Shutterstock