V dobe „slniečkárov“, ultra pozitívneho myslenia a sofistikovaného hľadania vnútornej rovnováhy akoby sa hnev a vnútorná zloba nenosili. Avšak hnevať sa je niekedy viac ako správne a máme na to plné právo.

Emócie ako kompas

„Prestaňme konečne emócie deliť na pozitívne a negatívne,“ hovorí koučka emočnej inteligencie Jitka Ševčíková a dodáva: „Emócie sú všetky naše a to z nejakého dôvodu. Minimálne na to, aby nám ukazovali, kde sme, kam ideme, ako sa cítime, čo chceme a čo nie. Emócie sú podľa mňa najmä dobrým kompasom,“ tvrdí odborníčka.

Ak sa však vydáte na cestu s pokazeným kompasom alebo sa naň nebudete pozerať zablúdite. A s hnevom je to úplne rovnaké. Keď vo vás niečo naliehavo volá, že sa vám chce kričať a dať tak najavo svoju zlosť, a vy sa namiesto toho usmejete a idete ďalej rovno, tiež stratíte smer. Cítiť zlosť a hnev a potlačiť ich znamená okrem iného potlačiť aj ich pôvodcu. Presvedčíte sami seba, že on za to nemôže, pretože vy sa predsa máte len viac ovládať a nebrať si veci osobne.

A niekedy mu tým vyhoviete a ustúpite – pretože sú situácie, kedy ste nahnevaní na niekoho, kto veľmi dobre vie, že vás hnevá, a vy nad tým mávnete rukou. „Prijmete to“ pod rúškom strojeného úsmevu, ktorý potom v mnohých ďalších situáciách tým naokolo, ktorí vás nenahnevali plánovane, nedovoľuje rozlúštiť, čo sa vo vás skutočne deje. A potom ich to opakovane vedie k rovnakému konaniu, ktoré vás u nich nahnevalo prvý raz.

Vnútorné súboje plné prehier

Zatiaľ čo sa málokedy hneváme na druhých, na seba sme nahnevaní stále. Možno to má súvis. Čím viac hnevu v sebe dusíme voči veciam, ľuďom, udalostiam, ktoré sa okolo nás dejú, tým viac sa ho kumuluje vo vnútri, a keď niečo pokazíme my samotní, akoby sme si zlobu adresovali dvakrát výdatnejšie práve pre to, že ju adresujeme len sebe. Navonok sa bojíme. Trošku sa to nenosí, úsmev je predsa len akceptovateľnejší komunikačný prostriedok. Pritiahne viac známych, ľudia sú s vami radšej, ako keď sa mračíte. Všeobecne však platí, že emócie musia vyjsť von. Všetky! 

„Prečo ich potláčať? Prečo nebuchnúť päsťou do stola? Prečo skrývať slzy?“ pýta sa odborníčka a hovorí: „Keď totiž začnete svoje emócie pozorovať, rozpoznáte ich vo svojom tele omnoho skôr, ako dôjde na ono buchnutie do stola alebo slzy. A potom môžete práve so svojou emóciou nejako naložiť. Hovorí sa tomu sebaregulácia,“ vysvetľuje špecialistka.

Veľa podôb hnevu

Urobiť to ale „predpisovo“ je o to náročnejšie, pretože každá emócia má mnoho podôb. Inak sa hneváme doma, inak v práci. Iný hnev cítime, keď dieťa rozbije milovanú vázu, iný, keď si vypočujeme nepríjemný komentár na svoju osobu. Dokonca aj chemické zloženie sĺz je iné, keď krájate cibuľu, dojme vás film alebo plačete pre chorého príbuzného. Emócie majú inú intenzitu a rozličné zafarbenie – sebaľútosť, bezmocnosť, strach, starosť.

 

Keď máte zlosť, celé telo musí zlosť vyjadrovať. Vaše oči, mimika, gestá, postoj, všetko nech vysiela túto emóciu. Keď budete dieťaťu hovoriť, že vás niečo rozhnevalo, a budete sa pritom usmievať alebo vám budú šibalsky žiariť oči, tiež vám to nebude veriť. Chcete kričať? Kričte! Chcete plakať? Plačte! Ale dôležité je vyhodnotenie situácie: kde to urobím, kedy to urobím a ako to urobím,“ podotýka koučka, podľa ktorej majú byť emócie jasne rozpoznateľné.

Prečo v sebe dusíme hnev?

Čo by na to ľudia povedali, keby som sa zrazu neusmievala, ale dala najavo, čo ma vytáča? A túto obavu máme veľmi často. Nedokážeme sa presadiť inak, stanoviť si hranice, ktoré keď niekto prekročí, dôrazne sa ubránime konštatovaním: „Týmto spôsobom sa spolu baviť nebudeme,“ hovorí koučka s tým, že keď tomu dáte formu zrelej reakcie, teda pokojnú a dôraznú, nič zlé si o vás nikto myslieť nemôže.

Môže byť prekvapený zmenou správania, to áno. Pretože bol zvyknutý na váš vzorec správania, ktorý je úzko spojený s vaším vzorcom hnevu. Hnev každého z nás má svoje pravidlá a presný scenár, len si všímajte, ako sa cítite a konáte zakaždým rovnako. Len tak sa môžete naučiť už aj spomínanú sebareguláciu.

Revolúcia na obzore

 Najlepší hnev je taký, ktorý vám umožní vypustiť paru aj pokúsiť sa o zmenu situácie. Tým, že sa prestanete automaticky usmievať na šéfa, keď vám dá spraviť prácu za niekoho iného, dáte aspoň najavo svoju hodnotu na trhu práce. To, čo chcete, čo ste schopní akceptovať a čo je pre vás, naopak, neprípustné, sa začne odkrývať a veľa vecí sa stane jednoduchšími. Ľudia si k vám budú menej dovoľovať, pretože vy im to nedovolíte. Predovšetkým sa však zakaždým snažte hnevu a zlosti porozumieť.

Potom totiž môžete porozumieť sami sebe, stanovovať si hranice a vedieť sa správne nahnevať. A že sem-tam buchnete do stola akosi neorganizovane? „Zúriť je občas slastné, ale mali by sme sebe, druhým a aj deťom tento luxus dopriať skutočne len výnimočne. Aj pri hneve totiž platí, že je dobrý sluha, ale zlý pán. 

Foto: Shutterstock