Podľa prieskumu sa žena (hociktorá, hocikedy a hocikde) dozvie za týždeň aspoň tri klebety a posunie ich minimálne jednej osobe. Ak ste dnes prezradili kolegyni alebo kamarátke nejakú horúcu novinku a ona vám svätosväte sľúbila, že to nikomu nepovie, neverte! O necelých 48 hodín, ale aj skôr bude tajomstvo vonku a bude sa šíriť ďalej.

Klebeta je ako nezmazateľná škvrna. Čím usilovnejšie sa ju snažíte zotrieť, tým viac sa rozmazáva a zanecháva väčšie fľaky. Sú ako jed, otravujú nás, ozdravujú, aj ničia. Ich šírenie môže spôsobiť aj vážne problémy, zničiť dobré vzťahy, kariéru i zdravie. Podnetom na klebetu býva často aj závisť, nenávisť, egoizmus, komplexy, chuť rypnúť si.

Takže ak začnete úpornejšie argumentovať a vysvetľovať, že tá inkriminovaná informácia vôbec nie je pravdivá, skoro všetci okolo vás si s chuťou vypočujú len ten začiatok a už menej to vaše zdĺhavé vysvetľovanie. A už sa vlastne dostávate do pozície ďalšieho šíriteľa. Čo s tým? Varovanie antického filozofa Publia Syrusa je aktuálne celé veky a pokolenia. Výrok „Ak vysvetľuješ klebetu, robíš ju ešte horšou," platí v druhom tisícročí rovnako presne ako pred naším letopočtom. 

Ak nám už niekto otrávil život klebetami, môžeme sa z prvotného šoku vyliečiť pomocou nejakej duchaplnej užitočnej formulky. Jeden z pôsobivých liečivých citátov je napríklad výrok známeho amerického autora motivačnej literatúry Dalea Carnegieho: „Keď ťa kopú do zadku, znamená to, že si vpredu." A byť vpredu predsa naozaj nie je zlé.  

Klebety: Babská záležitosť?

Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka je klebeta ohovárajúca, osočujúca správa, dokonca aj páni jazykovedci sú akoby presvedčení, že je to výlučne ženská záležitosť, pretože na vysvetlenie sú ako príklad uvedené len babské klebety. Synonymický slovník slovenčiny uvádza vyše 10 významov, takmer všetky sú skôr hanlivého charakteru, ako napríklad nepravdivý chýr, nepravdivá zvesť, ohováračka, pletka, všetko týkajúce sa žien.

Podľa psychológa Martina Milera nie sú len výsadou žien. Dokonca z niektorých výskumov vyplýva, že muži hovoria viac ako ženy. Špecifické sú však skôr témy. Každé pohlavie má tie svoje obľúbené. Antropológ Jerome Barkow sa dokonca domnieva, že pôvodným zmyslom klebetenia bolo udržiavať si prehľad o tých najbližších (partneroch, rivaloch, prípadne ľudí rovnakého veku).

Ľuďom sa podľa neho vždy oplatilo zbierať klebety aj o vzdialených, vysoko spoločensky postavených jedincoch, ktorí mohli ich životy a sociálny status priamo ovplyvniť. Z tohto dôvodu sa vraj zaujímame najmä o škandály či nešťastie ľudí, ktorí sú „nad nami“, aby sme ich boli schopní využiť v náš prospech. Nuž, každý vie o tom svoje.

 

Praveký Facebook a anatómia klebiet

Z hľadiska evolučnej psychológie ide o špecifický druh sociálnej komunikácie, akýsi praveký Facebook, zameraný na tých, ktorí nie sú bezprostredne prítomní. Odborník sa dokonca domnieva, že tí z našich vývojových predchodcov, ktorí sa zaujímali o životy ostatných, boli z hľadiska prírodného výberu úspešnejší. V tomto smere považuje klebetenie za samotný základ sociálnych vzťahov a ľudskej spoločnosti.

Čo si však zapamätáte, keď si prečítate otázku, alebo vám ju položia? Výskumy dokázali, že naša pamäť gumuje opytovací spôsob a nahradzuje ho spôsobom oznamovacím. Náš mozog totiž nie je uspôsobený na to, aby si dokázal pamätať otázky. Vyvinul sa tak, aby si dokázal pamätať odpovede a práve takýmto spôsobom môžu vznikať aj klebety, no najmä bulvár.

Prečítate si napríklad článok s názvom Je známa herečka lesbička? Prípadne sa vás kolegyňa opýta: Nie je náhodou naša asistentka tehotná? Po niekoľkých hodinách v našom mozgu zostane len informácia, že herečka je lesbička a asistentka je tehotná. Mozog ten otáznik jednoducho vygumoval. Nevybavíte si otázku ako otázku, ale ako vetu oznamovaciu.

Prečo tak rady klebetíme

Všetci veľmi dobre viete, že je to úžasný relax, taký mierny adrenalín, keď sa niečo dozviete, a ako veľmi sa tešíte, až to posuniete ďalej.  Dve tretiny žien v prieskume priznali, že po vyzradení tajomstva majú zlé svedomie. Ale ak sa niečo zaujímavé dozvieme, na svedomie zabudneme. Psychológovia klebetenie považujú za istý druh psychohygieny, ale môže to byť aj prejav neistoty či dokonca takmer závislosti, keď bez dennej dávky klebetenia nedokážeme existovať.

Psychológ Martin Miler tvrdí: „Je to všeobecná ľudská potreba komunikovať. Pokiaľ mi je známe, muži sú na tom podobne, aj keď preberajú asi iné témy ako ženy. Zároveň je to aj súčasť našej kultúry. Očakáva sa, že keď sa ľudia stretnú, budú spolu komunikovať. Občas môže byť problém práve v tom, že niekto nemá príliš chuť, no je akoby nútený to robiť. Preto nie je isté, nakoľko je každé klebetenie obojstranne spontánne a dobrovoľné. Občas sa do toho dostanete, ani neviete ako."

Veru, a ak si nevyčerpáme nevyhnutnú dennú porciu klebiet s priateľkou či na pracovisku, stačí zájsť do stánku alebo si zapnúť počítač. Nevyčerpateľným zdrojom klebiet sú bulvárne denníky, časopisy a sociálne siete na internete, kde sa klebety šíria rýchlosťou blesku. A hoci veľa ľudí spoločenské klebety nemilosrdne odsudzuje, verte, že ich tajne sledujú aj tí najzarytejší intelektuáli.

Na pracovnej pôde si však radšej zahryznite do jazyka. Je síce pravda, že klebetenie o supernovinkách vám dáva pocit dôležitosti, že viete niečo viac, že máte moc. Lenže veľmi ľahko sa to môže obrátiť proti vám. Ak vynášate dôverné veci, v očiach iných sa zapíšete ako nedôveryhodná osoba, ktorá nedokáže udržať nijakú diskrétnu informáciu. 

 

 

Foto: Shutterstock