Dve z piatich detí sa dnes narodia mimo manželstva a od polovice narodených v manželstve otec v priebehu ich detstva odíde. Ostatné majú otecka doma, ale problém je v tom, že má veľa práce, takže sa vidia maximálne cez víkend. Čo sa deje s deťmi, keď vyrastajú bez otca? A môžu im otcovský vzor nahradiť iní muži?

Pre koho je dôležitejší?

Do šiestich rokov „patrí“ dieťa primárne matke, hoci prínos otca je tiež dôležitý. Nasleduje prostredná fáza, keď je otec kľúčovou postavou najmä pre syna, ktorý sa k nemu obracia s otázkami a chce prostredníctvom neho objavovať svet. V dvanástich rokoch prichádza znova na rad matka, už v pätnástich však môžeme pozorovať ďalšie zblíženie potomka s otcom. „U dievčat je toto zblíženie zásadné pre následný partnerský a sexuálny život. U chlapcov ide predovšetkým o preniknutie do mužského sveta a osamostatnenie sa od matky,“ hovorí psychologička Kateřina Cidlinská.

Aj keď je matka synovi stále nablízku, otec je teraz dôležitejší a chlapec ho dychtivo pozoruje. Rozvíjajú sa jeho schopnosti a zručnosti, súčasne aj hravosť. A v tejto fáze sa chlapci často porovnávajú so svojou „mužskosťou“ ako takou. Podstata výchovy v úplnej rodine však nespočíva len v tom, že si dcéra vyberie ako vzor matku a syn otca. Dopĺňanie sa a vyvažovanie ženských a mužských prvkov vo výchove je to najdôležitejšie, o čo ide. 

„Matkina náruč utešuje, otcova pôsobí skôr ako pevný val pred nepriateľmi. Matkina hra rozvíja a dáva pocit aktivity, otcova prekonáva výzvy a otvára svet,“ píše psychológ Adam Suchý. Podľa neho je najväčším rizikom jednoznačne ženskej výchovy predovšetkým jednostrannosť – ochudobnenie sveta a neodkrytie jeho druhej a dôležitej časti.

Mamičkin maznáčik potrebuje navariť a vyprať

Absencia mužského vzoru je podľa odborníčky najviac pozorovateľná v puberte potomkov. Ak deti žijú len s jedným rodičom, väčšinou to býva matka. A jej rola nie je práve závideniahodná. Môže sa snažiť ako chce, ale sú momenty, keď ocko jednoducho chýba.

„Podľa mojich skúseností z poradne, matky samoživiteľky väčšinou svojho potomka nezvládajú. Predsa len otcovia bývajú prísnejší, dôslednejší, pre deti sú prirodzenou autoritou. Matky, naopak, bývajú prehnane úzkostné, fixujú sa na svoje deti, najmä na synov, a nenechajú ich voľne dýchať. Z týchto rodín potom pochádzajú muži, ktorým ešte v tridsiatke alebo štyridsiatke varí a perie mamička a ktorí nie sú schopní nadviazať žiadny dlhodobý vzťah, pretože všetky svoje partnerky porovnávajú s matkou,“ vysvetľuje psychologička.

Ďalšia zásadná chyba, ktorú robia matky samoživiteľky vo výchove, je podľa nej hádzanie špiny na mužov všeobecne. Tým vo svojich synoch prebúdzajú pocity viny a v dcérach strach z nadväzovania partnerských vzťahov alebo pocit, že všetci muži sú „na nič“ a že v živote sa to dá zvládnuť aj bez nich. Do tretice sa potom psychologička stretáva s tým, že matky majú tendenciu zaťažovať deti svojimi osobnými problémami. Z detí sa potom stávajú dospelí už v čase, keď by si ešte mali užívať bezstarostné detstvo.

Kde by ocko nemal chýbať?

Pre chlapcov je situácia vo svete bez otcov ťažšia ako pre dievčatá. Navyše, dnešné deti vyrastajú vo feminizovanom svete. Po rozvodoch sú väčšinou zverené do starostlivosti matiek a aj v škôlkach a školách pracujú a učia hlavne ženy. Mužov, ktorí by sa im mohli stať vzorom, si teda deti veľa neužijú, čo je predovšetkým veľký problém pre chlapcov.

A zďaleka nie je reč len o modeli, keď otec v rodine celkom chýba. Môže sa stať malému dieťaťu identifikačným vzorom otec, s ktorým sa vidí len cez víkend? Alebo taký, ktorý s ním síce trávi čas, ale zase nezarába peniaze, takže rodina stráda? Zdá sa, že je to začarovaný kruh. 

„Vzor je aj ocko, ktorý s deťmi nie je… Takže je na mužoch - otcoch, aby mali s deťmi kvalitný kontakt, napríklad časovo obmedzený. Otec by však nemal chýbať cez víkend ani pri sviatočných príležitostiach, ktoré sú pre deti významné (napríklad pri koncerte v umeleckej škole) alebo náročné (pobyt v nemocnici),“ hovorí odborník.  

Kto je muž?

Často nás spútava celý súbor mýtov a predsudkov o tom, že „chlapi neplačú“ a podobne. A odpoveď na otázku: „Čo to dnes vlastne znamená byť mužom a ako by sa mal správať?“ hľadajú muži takisto ako ženy. Lenže keď v tom dospelí nemajú jasno, ako potom majú byť muži vzorom pre svojich synov?

„Kríza mužstva, o ktorej sa dnes hovorí, je predovšetkým vývojovou krízou, to znamená, že má pozitívny náboj. Muži sa už nemôžu spoľahnúť na tradičný patriarchálny model. Súčasne sa však od niektorých dôležitých mužských atribútov nemôžu len tak odstrihnúť. Aj dnes sú dôležité archetypy kráľa, bojovníka, milenca a kúzelníka. Je však potrebné hľadať ich nový obsah. Naše deti nepotrebujú rozmazané, ale jasné mužské vzory,“ vraví odborníčka. 

Zatiaľ čo ešte prednedávnom sa pod pojmom rodina skrývali iba a výhradne biologickí rodičia, dnes psychológia upravila definíciu rodiny na „ľudia, ktorí spolu bývajú“, teda bez ohľadu na pokrvné väzby. Tým pádom sa otvára možnosť nahradiť otca iným mužským vzorom, napríklad dedkom. Psychologička dodáva, že určitým riešením môže byť aj matkine prevzatie časti otcovských úloh. Okrem toho môže matkin prínos spočívať v sprostredkovaní kontaktu s inými mužmi, ktorí sa môžu stať pre dieťa vzorom. Samozrejme platí, že otca úplne nenahradí ani ten najskvelejší dedko alebo vedúci záujmového krúžku. Ale určite je veľkým prínosom a stopercentne je lepšie mať fajn dedka alebo priateľa ako naničhodného otca, ktorého vlastné deti nezaujímajú.

Foto: Shutterstock