Všetci túžime po láske. Keď ju získame, máme rôzne tendencie, ako s ňou naložiť ďalej. Niekto ju chce spečatiť formálne a dať si ju potvrdiť sobášnym listom. Pravda je tá, že manželstvo je projekt, ktorý nie je nikdy hotový. A hoci je zosobášenie veľmi jednoduché, lebo naň okrem podpisov netreba preukázať nijaké schopnosti, jeho následky už jednoduché nebývajú.

Odpovede psychológie na manželstvo

Martin Seligman, priekopník pozitívnej psychológie, vo svojich štúdiách preukázal, že ľudia vnímajú manželstvo z hľadiska šťastia ako mocnejší faktor pre spokojnosť, než je práca, financie alebo život v komunite ľudí. Jeho výskum dosvedčil, že 40% ženatých a vydatých bolo „veľmi šťastných“, zatiaľ čo u slobodných, rozvedených, odlúčených alebo ovdovených to bolo len 24%.

Podľa odborníka má manželstvo preto taký úspech, lebo poskytuje tri druhy lásky pod „jednou strechou“. Prvý druh lásky je o láske k ľuďom, ktorí nám poskytujú útechu, akceptujú nás, pomáhajú nám, posilňujú našu sebadôveru a sprevádzajú nás. Prototypom je láska detí k rodičom. Druhou láskou milujeme ľudí, ktorí sú od nás v týchto veciach závislí, a to je láska rodičov k deťom. Treťou je romantická láska – idealizácia druhého, idealizácia jeho silných stránok a cností, bagatelizovanie nedostatkov.

Kríza života vo dvojici?

Súčasné trendy vo výchove, ktoré smerujú deti k načúvaniu svojich potrieb a k ich realizácii, majú svoje opodstatnenie. Keď sa to však s výchovou k individualizmu preženie, vyrastené dieťa zrelé na nadväzovanie vzťahov začne zlyhávať. Veľmi rýchlo si uvedomí, že byť vo vzťahu je o zdvojnásobení povinností a podelením svojich výhod medzi obe strany. K tomu rozmaznané ego mláďaťa príliš ochotne súhlas nedáva.

Do toho príde frustrácia z toho, že robiť kompromisy a konsenzy nie je žiadna zábava. V hre je ešte ďalší novodobý fenomén doby – ochromená schopnosť mládežníkov nadväzovať intímne vzťahy založené na vzájomnej dôvere. Pre mladých ľudí býva náročné spolu vyjsť, lebo nevedia úprimne a konštruktívne komunikovať.

V online svete chatovania sú emócie zmrazené a keď sa naživo dostanú k slovu, spôsobujú emočné búrky plné nepochopenia a konfliktov. Mladí sa to snažia vybaviť jednoduchým riešením – bývať zvlášť a schádzať sa iba na príjemné chvíle. Výhodnejšie je pre nich byť sami za seba. Je to pre nich bezpečnejšie, vtedy majú veci vo svojich rukách a môžu si svoje kroky riadiť podľa seba. A vyhnúť sa sklamaniam a bolesti z búrlivých rozchodov.

Manželstvo je vhodné pre tých, ktorí doň vstúpia s trvalými vlastnosťami

Dnes nie je manželstvo o existenčnej nutnosti ako v dobách, keď sa sám človek neuživil. Žijeme dlhšie ako naši predkovia, a preto je spoločensky akceptovateľné žiť viac než „jeden život“. Nie je problém rozviesť sa a nadviazať nový vzťah. Keď nevyjde ten, tak príde ďalší. Záleží však od pohnútok, aké pri tom máme. Keď sa začnú ilúzie o vzťahu rozplývať, je lákavé odísť a nadviazať čerstvý vzťah. Ale nie vždy je toto pravá cesta.

Ak zo vzťahu utekáme, lebo v podstate sme na úniku pred sebou a svojimi tieňmi, zakotvíme zase vo vzťahu, kde to bude obdobné. Pokým nevyriešime svoj postoj k tomu, ako do vzťahu prinášať veci, ktoré z neho túžime brať, zákon reciprocity je neúprosný. Čo vložíme, to nám vráti. Nevkladať sa do vzťahu naplno, ale očakávať od neho maximum, oklameme iba na krátky čas.

Párom tiež zvykne chýbať aj viera, že vzájomne preukazovaná láska im umožní zmenu a rast každého z nich. Bez toho, aby mohol byť vo vzťahu najskôr každý sám za seba, a potom pre druhého, nie je možné vzťah posúvať na vyššiu úroveň. Iba tá vie vytvoriť podmienky na to, aby sa kvalita vzťahu opierala o hlboký záujem charakterizovaný vzájomnou príťažlivosťou, otvorenou a úprimnou komunikáciou a oddanosťou k pokračovaniu vzťahu.

Zážitkové manželstvá

Väčšina ľudí má potrebu trvalého vzťahu s jedným blízkym človekom. Čo však, keď sa po vzájomnom spolužití zmeníme – teda zmenia sa naše potreby a rozídu sa s partnerovými? Je prirodzené, že sa to stáva. Keď vstúpime do manželstva mladý, tak okolo štyridsiatky začne nevedomá, a potom aj vedomá bilancia nášho života a my si uvedomíme, že už máme pred sebou, v tom lepšom prípade, iba polovicu času.

To môže vyvolať paniku, či postíhame všetko, čo sme túžili. Vtedy si uvedomíme, že potrebujeme niektoré veci zmeniť a pre partnera to nemusí byť prijateľné alebo vítané. Tak, ako sa meníme my, menia sa aj potreby vzťahu. Keď neprichádza k vzájomnému prekrytiu, je korektné rozdeliť svoje cesty, aby si každý mohol ísť za svojím naplnením. Z tohto dôvodu nám nemusí stačiť jediný partner na celý život. Budeme si ho vyberať v závislosti od životnej etapy a toho, kde na svojej ceste sme.

Človek je zrodený k tomu, aby bol šťastný a milovaný

O životnosti vzťahu rozhodujú predovšetkým tí, ktorí vzťah vytvárajú. Pokým im obom vyhovuje spôsob, ako fungujú a sýtia si navzájom potreby, sú v ňom spokojní. A je jedno, či na to papier majú alebo nemajú. Keď sa vzťah dostane do slepej uličky napríklad pre nedôveru, nedostatok intimity, patologické správanie (týranie, závislosť, chorobná žiarlivosť, poruchy osobnosti...), je lepšie z neho odísť a neubližovať si. Zostať vo vzťahu, ktorý človeka ničí, je prejavom neúcty a nedôvery voči sebe. Rovnako sa neoplatí pre vzťah obetovať z nejakého dôvodu (napr. materiálne hľadisko), vzniká tak nerovnováha a permanentný stav frustrácie.

Keď vo vzťahu uhynuli emócie, tak môže byť nemožné „resuscitovať“ ho. Sme pocitové bytosti a až do smrti potrebujeme dôverný vzťah, dotyky, objatia, pozornosť, pocit dôstojnosti a sebaúcty a naplnenosť vo vzťahu v podobe lásky. Tieto potreby a ich napĺňanie sú pre nás omnoho dôležitejšie, ako niektoré iné. Preto je pre mnoho ľudí inštitúcia manželstva stále opodstatnená.

 

Foto: Shutterstock