Šírenie koronavírusu spôsobilo, že mnoho ľudí sa presunulo z verejných pristranstiev do prírody. Je však čas nie len vyraziť do lesa ale možno aj objať najbližší strom. Čím bližšie sme totiž prírode, tým sme šťastnejší, pokojnejší a zdravší. Ukážeme si, ako sa správne čo najviac zblížiť s prírodou.

Prírodou proti bolesti

Nebuďte len návštevníkom prírody, ale staňte sa jej súčasťou. To, že pobyt v prírode má na nás kladný vplyv, je známa vec. Pomáha proti stresu, depresiám, úzkostiam, vďaka nej lepšie znášame bolesť (stromy, rastliny alebo aj potoky upútavajú našu pozornosť, a tak myseľ odpútavajú od bolesti a nepohodlia). Jedna z prvých vedeckých štúdií, ktorá sa to snažila dokázať, bola publikovaná v roku 1984 v časopise Science.

Práca Richarda S. Ulricha ukázala, že pacienti po operácii, ktorí sú v izbe s výhľadom na stromy, sa liečia omnoho rýchlejšie ako tí, ktorých okná smerujú k stene. Veľa nemocníc preto začalo sadiť stromy (alebo aspoň do izieb umiestnili fototapety). Výskum účinkov prírody má však význam – aj kvôli tomu, že skúma dôvody, prečo na nás krajina pôsobí tak dobre.

Napríklad práca profesora Qing Li z tokijskej Nippon Medical School ukázala, že ľudia, ktorí strávili deň v lese, mali pri porovnaní s tými z mesta výrazne nižší tlak aj hodnoty stresového hormónu noradrenalínu. Naopak, mali vyššie hladiny dehydroepiandrosterón sulfátu (DHEA-S) a adiponektínu, čo podľa autorov môže napomáhať zdraviu srdca. Nízke hodnoty adiponektínu sú zasa spájané s cukrovkou 2. typu a obezitou. Podľa profesora Li ale nejde len o samotnú relaxáciu a radosť z prechádzky – nižší tlak podľa neho môže súvisieť s fytoncídmi, zložkami, ktoré rastliny produkujú a vylučujú, aby sa ubránili hubám a baktériám.

Vnímanie krajiny

Mohlo by sa zdať, že ľudia, ktorí, pokiaľ to je možné, chodia cez víkend do prírody, majú ku krajine blízko. Mnohí z nás však skôr vyrážajú za intenzívnym športom, prekonaním seba samého alebo, naopak, za prácou na chatách a chalupách. Putovanie, pomalé prechádzanie krajinou ako spôsob jej poznania, mizne.

„Krajina je naším zrkadlom, naším obrazom, a to ako v tom dobrom, tak aj v tom menej dobrom či vyslovene zlom. Problémom nás súčasných moderných ľudí je, že žijeme veľmi autisticky, izolovaní vo vlastnej kultúre, a že prírodu a krajinu len krátkodobo navštevujeme a chápeme ju často ako niečo mimo nás (ako objekt) – pre našu rekreáciu či akékoľvek ďalšie využitie," uviedol pred niekoľkými rokmi Jiří Zemánek, historik umenia, pútnik a ekológ.

Vplyv lesa a stromov na naše myslenie a kreativitu potvrdzujú aj štúdie – jedna z nich, ktorú uskutočnila v roku 2012 Kansaská univerzita, dokázala, že ľuďom, ktorí začnú tráviť v prírode viac času, sa o 50 % zvýši kreativita, vyššia je aj ich schopnosť riešiť problémy. Les je pre našu kultúru smerodajný – tak ako obyvateľov Arabského polostrova formovala púšť. Aj preto hrá významnú úlohu v toľkých mýtoch. Je bezpečným úkrytom aj zdrojom nebezpečenstva, práve tu môžeme prekročiť bludný kruh a nikdy sa nevrátiť do nášho sveta. A tiež je miestom, kde si mnohí najlepšie odpočinú.

Terapia lesom

V Japonsku je teraz obľúbená terapia lesom, shinrin-yoku (v preklade doslovne „kúpanie v lese"). Ide v podstate o prechádzky, pri ktorých však nejde o zdolávanie trás či výhľady, ale o zjemnenie všetkých zmyslov. Shinrin-yoku pozostáva zo správneho dýchania, odpočinku, ale tiež z načúvania a dotýkania sa. Aké to je, keď bruškami prstov cítime kôru stromov, keď sa vzduch dotýka našich paží, ako sa cítia nohy, ponárajúce sa do mokrého bahna. V Japonsku sa konajú organizované shinrin-yoku, podobné cvičenie však môžete uskutočňovať sami – alebo s niekým, kto vám umožní určité cvičenia.

Paradoxne, pokiaľ takto zintenzívnime svoj vzťah k prírode, sme nielen šťastnejší a pokojnejší, ale prináša to výhody aj prírode samotnej. Pokiaľ cítime vzťah ku krajine, snažíme sa ju zažiť, vnímať, tak ju aj omnoho viac rešpektujeme. Súčasne ju viac rešpektujeme aj v mestskom prostredí – takže aj tu ju potom zažívame a využívame všetko, čo nám dáva. Zmysel majú aj drobné zmeny. Viac chodiť pešo cez park len čo je pekne, zacvičiť si vonku, posedieť, ale aj pracovať, pokiaľ nám to naše povolanie umožňuje.

Každý z nás musí nájsť svoj vlastný spôsob, ako sa priblížiť ku krajine. U niekoho pôjde o putovanie, u iného o pozorovanie hviezd, neba. Isté ale je, že keď sa naučíme byť bližšie ku krajine, nebudeme sa cítiť tak sami. Naopak. Dôjde nám, že sme súčasťou niečoho omnoho väčšieho, súčasťou zmysluplného celku. A to má na našu psychiku aj zdravie ten najlepší vplyv.

Foto: Shutterstock