Tvrdiť, že naša doba je uponáhľaná, je už veľmi obohrané klišé. V skutočnosti nie je uponáhľaná „doba". To len my podriaďujeme svoje každodenné rozhodnutia predstave, že nemáme dostatok času. O zmenu tohto nastavenia mysle sa pokúšajú stúpenci Pomalého hnutia, ktoré preniká do všetkých oblastí nášho života od jedla cez módu až po rodičovstvo.

Pomalé hnutie

Časová chudoba - tak odborníci nazývajú stav, v ktorom nevládneme svojmu času, ale stále sme pod vedením povinností. Uštvane sa ponáhľame z jednej schôdzky na druhú, používame výrazy ako „nestíham" a „meškám". Snažíme sa síce všetko robiť efektívnejšie, ale ušetrený čas kamsi mizne. Dokonca sa zdá, že čím viac sa pokúšame šetriť čas, tým menej ho máme.

Stúpenci Pomalého hnutia kvôli tomu ponúkajú paradoxné riešenie: začať so svojím časom zaobchádzať tak, akoby sme ho mali veľa. „Ide o kultúrnu vzburu proti predstave, že rýchlejšie je vždy lepšie," píše Carl Honoré, hovorca Pomalého hnutia. „Pomalá filozofia hovorí, že všetko má mať svoju správnu rýchlosť. Vychutnávať si hodiny a minúty namiesto toho, aby sme ich rátali. Robiť všetko čo najlepšie a nie čo najrýchlejšie. Ide o víťazstvo kvality nad kvantitou vo všetkom – od jedla až po rodičovstvo."

Anti-fastfood

Práve jedlo stálo na počiatku celého Pomalého hnutia. Organizácia Slow Food sa zrodila v roku 1986 ako následok protestu proti otvoreniu novej pobočky McDonalda na námestí Piazza di Spagna v historickom centre Ríma. Jej zakladateľ Carlo Petrini vysvetľuje, že slow food je pravým opakom všetkého, čo reprezentujú fastfoodové reťazce. „Predtým bolo jedlo posvätné a uctievané. Plytvanie jedlom je jedna z typických čŕt konzumnej spoločnosti. A zároveň sa kvalitné jedlo stalo symbolom vysokého spoločenského postavenia. Akoby zdravé jedlo malo byť len pre bohatých. Kvalita je považovaná za luxus, čo je katastrofálne," hovorí.

Existuje mnoho spôsobov, ako sa začať stravovať v duchu slow food: pripraviť si domácu večeru namiesto rýchlovky z polotovarov, zájsť si cez poludňajšiu pauzu na obed namiesto toho, aby sme pri počítači zhltli jedlo zo škatuľky, pestovať si za oknami vlastné bylinky, zdieľať jedlo s rodinou alebo priateľmi. Všetky tieto aktivity majú jedno spoločné: venujeme jedlu svoj čas, myšlienky a úsilie namiesto toho, aby sme ho premenili na niečo, čo treba mať čo najrýchlejšie za sebou.

Móda na viac než jednu sezónu

Na hnutie Slow Food nadviazala Slow Fashion, teda „pomalá móda", ktorá podobné princípy aplikuje na náš šatník. Je alternatívou k obliekaniu v high street reťazcoch, ktoré ponúkajú lacnú a ľahko obmieňateľnú módu podľa posledných trendov, vyrobenú často v neetických a neekologických podmienkach v krajinách tretieho sveta. Kúsky, pri ktorých sa nepočíta s tým, žeby vydržali dlhšie než jednu sezónu, čomu zodpovedá aj ich cena a kvalita. Zatiaľ čo pôvodní stúpenci slow fashion odmietajú masovo vyrábanú módu a uznávajú len ručne šité oblečenie na mieru, neskôr boli princípy tohto hnutia interpretované širšie tak, aby sa dali ľahšie uplatniť v bežnom živote.

Prihlásiť sa k slow fashion môžete napríklad tým, že podporujete lokálnych návrhárov, nakupujete v second handoch a oblečenie, ktorého sa chcete zbaviť, nevyhadzujete, ale darujete ďalej. Slow Fashion znamená tiež zvoliť si nadčasový štýl obliekania, ktorý nepodlieha rýchlo meniacim sa trendom, takže sa dá nosiť viac rokov za sebou. Podobne ako je to pri jedle, aj tu sa kladie dôraz na kvalitu, nie na kvantitu. Nič netušiacou vyznávačkou slow food i slow fashion môže byť napríklad vaša babička, ktorá si v záhrade pestuje vlastnú zeleninu a varí z nej skvelú polievku, vychodené topánky nevyhodí, ale odnesie ich k obuvníkovi, či by sa ešte nedali opraviť.

 

Rodičovstvo nie je šport

V súčasnom svete sa z rodičovstva stalo niečo ako vyčerpávajúca olympijská disciplína. S deťmi často zaobchádzame skôr ako s produktmi, ktoré musíme vyvíjať k dokonalosti. Prihlasujeme ich do výberových škôl, od troch rokov s nimi dochádzame na krúžky a kurzy, ktoré majú rozvíjať ich talenty, kontrolujeme ich pomocou mobilov a nenechávame im žiadny priestor na to, aby si svoj čas organizovali podľa svojho. Dôsledky sú extrémne. „Na jednej strane vychovávame najtučnejšiu generáciu detí, aká kedy žila. Na druhej strane deti, ktoré športujú, často utrpia vážne úrazy, pretože už odmalička musia svoj šport robiť takmer na profesionálnej úrovni,“ tvrdí odborník.

„Pomalí" rodičia toho plánujú pre svoje deti menej a viac ich nechávajú poznávať svet svojím vlastným tempom. Nie je pre nich nepredstaviteľné, aby sa deti bez dozoru hrali v parku, alebo samotné dochádzali autobusom do školy, nekupujú im najnovšie technologické hračky, na druhej strane od nich neočakávajú ani najlepšie výsledky. „Chápu, že rodičovstvo nie je projekt, ale cesta. V pomalom rodičovstve ide o to, dať dieťaťu mnoho lásky a pozornosti bez akýchkoľvek podmienok,“ vysvetľuje špecialista na „pomalé rodičovstvo“.

Ako začať s pomalosťou

Chcete sa oslobodiť od časovej chudoby, spomaliť svoje životné tempo, ale máte pocit, že s realitou vášho pracovného a rodinného života sú princípy Pomalého hnutia nezlučiteľné? Nemusíte ihneď dávať výpoveď v práci, odsťahovať sa na dedinu a pestovať tam bio mrkvu. Pomalosť môžete vniesť do života aj v úplných maličkostiach: napríklad tým, že sa na jeden večer v týždni odpojíte od všetkých sociálnych sietí, vypnete telefón a pripravíte sa na večeru s rodinou. Zadovážite si za okno pár kvetináčov alebo pôjdete párkrát pešo z práce.

Obávate sa už dopredu, že na to nemáte čas? Tak s ním skúste trocha zámerne „plytvať". Ukazuje sa totiž, že ľudia, ktorí venujú trochu času na pomoc druhým, sa cítia časovo bohatší. Samozrejme, že musíme brať zreteľ i na to, ako budú naše spomaľovanie brať kolegovia, priatelia a rodina. Na začiatku je preto vhodné vysvetliť, prečo toho chcete robiť menej, prečo občas nebudete na telefóne, nezareagujete obratom na mail. Ľudia okolo to určite pochopia a možno im budete aj vzorom.

 Foto: Shutterstock