„Pôsobí na mňa dosť asexuálne,“ hovoríme zvyčajne o človeku, ktorý nás nepriťahuje. Čo však naozaj znamená tento termín a koho označuje? Kto je asexuál alebo asexuálka?

„Západná spoločnosť berie sexualitu extrémne vážne. Stala sa objektom vedeckého skúmania, vytvorili sme si škatuľky. Sex berieme len biologicky, žijeme v pojmoch normálnosť verzus patológia, funkcia verzus dysfunkcia, zdravie verzus choroba a nepripúšťame si, že na sexualitu sa môže nazerať aj inými perspektívami – historicky, kultúrne, sociálne, ale napríklad aj umelecky,“ hovorí psychológ a odborník na tému sexualita Lukáš Sedláček. 

Asexualita býva rôzne definovaná. Často sa uvádza, že ide o jav, kedy sa jedinec zriedka alebo vôbec nespráva sexuálne, má zníženú sexuálnu túžbu, alebo ide o kombináciu oboch. Práve nejednoznačnosť pojmu prispieva k tomu, že často nevieme, o čo ide a spoliehame sa na „zdravý sedliacky rozum“,  ktorý nás však spravidla odvedie od reality ešte ďalej. 

Nálepka, o ktorú nikto nestojí

„V prípade asexuality budú pravdepodobne v hre aj genetické dispozície, výchova i temperament,“ hovorí psychológ Sedláček, „ale osobne to nepovažujem za dôležité. Oveľa zaujímavejšie a znepokojivejšie je práve to, že nás niečí nezáujem o sexualitu tak veľmi dráždi, že mu neveríme a snažíme sa tieto pocity obaliť do nejakej diagnózy.“
Aby tých nejednoznačností nebolo málo, otázniky sa vynárajú aj vo vnímaní asexuality ako orientácie. Zatiaľ čo homosexualita, heterosexualita a bisexualita stoja na tom, že identifikujeme svoj objekt túžby, u asexuality je hlavným znakom ľahostajnosť a je trochu absurdné definovať orientáciu na základe niečoho, čo neexistuje.

Ako je to so vzťahmi?

Človek, ktorý sa v problematike nepohybuje, si určite položí otázku, či majú asexuáli vzťahy. Majú, ale nie je to pravidlom. Existujú však i asexuálne páry, ktoré sa zvyčajne stretnú na internete alebo na nejakom zraze. Niekedy vstupujú asexuáli do viacerých vzťahov naraz. Bez partnerov zostávajú najmä aromantici, tí nepociťujú ani sexuálnu, ani romantickú príťažlivosť. Lukáš Sedláček dopĺňa, že práve preto, že asexualita zastrešuje veľkú skupinu ľudí, vyplýva u nich voľba partnera často viac podľa sympatií, ako z kritéria pohlavia.

 

Sex ako umenie a hra

Podľa psychológa Lukáša Sedláčka berieme sex zbytočne vážne. Zabudli sme, že to nie je len biologická danosť. Napríklad niektoré orientálne kultúry bývali v tomto ohľade oveľa uvoľnenejšie. Brali to tak, že ide o súčasť umenia a o hru.

Napriek tomu je však určité zastrešenie asexuálov nutné, aspoň čo sa týka informovania verejnosti. Určité spriaznenie možno vidieť v napojení na LGBT komunitu (lesby, gayovia, bisexuáli, transgender). Môže to prameniť už len z toho, že comming out býva u oboch skupín veľmi podobný – uvedomenie si vlastnej odlišnosti od väčšiny, priznanie priateľom a rodine a následne v ideálnom prípade aj spoločnosti.

Som sám, ale nie som v tom sám

Eva Lammelová o asexualite napísala sociologickú štúdiu a jednou z najzaujímavejších častí sú rozhovory s asexuálmi. Tí sa zhodujú v tom, že najväčšou úľavou bolo, keď si pomocou internetu uvedomili, že nie sú sami, koho sex neoslovuje. Otvorenosť diskusného fóra však so sebou niesla aj svoje negatíva – takmer všetci respondenti sa stretli s urážkami, posmechom a predsudkami. 

Sexuálna škála je rozmanitá, nehovoriac o tom, keď sa do toho primiešajú city. Práve tento zmätok a nemožnosť spoľahlivého roztriedenia sú však na celom fenoméne to najzaujímavejšie. Ak sa na chvíľu oslobodíme od bežných vymedzených orientácií, ostanú „len“ ľudské charaktery, povahy, charizma. A to rozhodne nie je taká zlá perspektíva. 

Foto: Shutterstock