Spomieniete si ešte na svoje prvé rande? Čas uteká, možno sa trochu zotmie a on sa k vám zrazu nakloní, vaše pery sa dotknú a vesmír sa na chvíľu zastaví. Nehľadiac na to, čo úžasné sa prihodí potom, budete na tento okamih spomínať ako na ten najromantickejší. Napriek tomu vedci tvrdia, že bozkávanie nie je inštinktívne ani vrodené správanie, a niektoré kultúry sa bez neho dokonca zaobídu. Prečo je to tak?

Jedným zo základných ľudských zmyslov je hmat. Každý aj podpriemerne citlivý človek vie, že aj to najmenšie letmé dotknutie dokáže vyvolať vzrušenie. A pretože má človek najcitlivejšiu dotykovú oblasť práve na perách, je logické, že sú pery významnou erotogénnou zónou, a bola by rozhodne škoda vynechávať vzájomné dotýkanie sa práve tu. O to je zvláštnejšie, že takú úžasnú vec, ako sú bozky, ľudstvo nepoznalo odjakživa, ale objavilo ju až v priebehu svojho vývoja. O tom okrem iného svedčí fakt, že trebárs v keltskom jazyku slovo pre bozk vôbec neexistovalo.

Nie je to o prirodzenosti

Bozkávanie však nie je bežná zvyklosť vo všetkých kultúrach ani dnes a na svete nájdete niekoľko takých, ktoré preň jednoducho nemajú miesto. A to je ďalší dôkaz toho, že nejde o intuitívne alebo vrodené, ale naopak, naučené správanie. Bozkávanie nie je pritom čisto ľudská záležitosť. Napríklad primáty, ako opice bonobo, často bozkávajú jedna druhú. Mačky a psy sa olizujú, otierajú sa ňufákom, vtáky sa navzájom dotýkajú zobákmi a slony chobotmi, a aj také živočíšne druhy, ako sú plazy alebo hmyz, sa dotýkajú hlavami alebo tykadlami. V takom prípade síce ide skôr o vzájomnú komunikáciu než o bozkávanie, ale tiež je to prejav upevňovania dôvery a posilňovania vzájomných pút.

Pôvod bozkávania

Jednu z mnohých teórií, ako sa ľudia naučili bozkávať, predložil britský zoológ Desmond Morris v roku 1960. Ponúkol vysvetlenie, že bozkávanie je pozostatkom zvyku, kedy matky v niektorých kultúrach kŕmili svoje deti rozžutou potravou z úst do úst. Okrem toho, že v niektorých domorodých kultúrach dodnes tento zvyk pretrváva, rovnakým spôsobom kŕmia svojich potomkov aj šimpanzy. Keď nie je dosť potravy, tlačia ústa na pery svojich potomkov, aby ich tak uspali.

 

Neurológovia a sexuológovia ponúkajú ďalšie možné vysvetlenie, a to, že bozkávanie je jednoduchou biologickou pomôckou pri výbere partnera, kedy si pomocou bozkávania, a teda predovšetkým čuchu, preverujeme imunitný systém potenciálneho partnera.Väčšinu rannej histórie bol čuch pre vzájomné vzťahy omnoho dôležitejší než ktorýkoľvek iný zmysel. „Na tvári máme pachové žľazy a ľudia si prechádzali nosom po tvári, aby zistili, ako si navzájom ,voňajú‘, teda aký kompatibilný je imunitný systém s tým druhým. V priebehu času sa z očuchávania na tvári stalo jednoducho otrenie o pery a bozkávanie,“ vysvetľuje zoológ Desmond Morris.

Dlho rozoberaným variantom možného vzniku bozku bola teória, že ide o pozostatok sacieho reflexu. Lekár a psychológ Sigmund Freud bol presvedčený, že bozkávanie je vrodené a že ide o prirodzený inštinkt vychádzajúci zo sacieho reflexu dojčiat. Aj niektorí moderní vedci tvrdia, že bozkávanie je inštinktívna záležitosť, ale závisí od odlišných spôsobov správania, čo je podľa nich dôvod, prečo sa zhruba 650 miliónov ľudí, teda asi 10 % ľudstva, nebozkáva. Francúzsky vedec Paul d’Enjoy v roku 1897 poznamenal, že pre Číňanov je bozkávanie na ústa odporné a považujú ho za istú formu kanibalizmu.

Bozk ako symbol

Romantický bozk prežil veľký comeback v dobách, kedy sa ospevovala láska medzi Rómeom a Júliou. Vtedy bol bozk symbolom oslobodenia sa z vplyvu rodiny, ktorá rozhodovala o výbere partnera, ale aj oslavou romantickej lásky a vymedzením sa voči rodine aj spoločnosti. Niektoré zaujímavé teórie tiež hovoria o tom, že mýtus o smrtiacom bozku upíra vznikol na základe skúsenosti, že pobozkať nesprávneho partnera so sebou môže niesť aj mnohé nebezpečenstvá.

Foto: Shutterstock