V gréckej mytológii boli nymfy krásne vodné, lesné a horské polobohyne a bohyne, ktoré sa podobali našim vílam či rusalkám. K ľuďom boli prívetivé, ale pekní mladí muži sa im radšej vyhýbali, pretože ich nymfy vo svojej túžbe po láske mohli priviesť k záhube. A zrejme ich vlastnosti dali názov poruche charakterizovanej vysokou sexuálnou túžbou.

Nymfománia

Nymfománia v prípade žien a satyriáza v prípade mužov je zastaraný výraz na hypersexualitu. Pojmu nymfománia však zostáva nádych dráždivosti a tiež príťažlivosti, ktorá mužov neprestáva vzrušovať, aj keď samotná porucha nie je  v skutočnosti zďaleka taká vzrušujúca, ako to vyzerá. Zvýšená sexuálna potreba sa u mužov vždy považovala za pomerne bežnú záležitosť a mužov striedajúcich partnerky spoločnosť vždy tolerovala, podobné správanie u žien bolo v lepšom prípade podozrivé a v horšom dobrým dôvodom na upálenie.

V dobách starého Ríma však boli mravy pomerne otvorené a cisárovná Messalina mohla usporadúvať svoje povestné sexuálne orgie a ešte o nich rozprávať manželovi. Raz vraj dokonca s prostitútkou Scyllou usporiadala preteky, ktorá z nich uspokojí za noc viac mužov. Scylla odpadla nadránom, zatiaľ čo cisárovná vyzerala, že je asi tak v polovici síl. Ďalšie historické obdobia už takú otvorenosť nepodporovali. Historička Carol Groneman vo svojej knihe Dejiny nymfománie napríklad píše, že v osemnástom storočí bola nymfománia znakom poklesnutej morálky a v extrémnych prípadoch dokonca i spojené s diablom.

Nymfomanky sa označovali za zvrhlé ženy. Istý doktor Bienville v roku 1775 zverejnil štúdiu, v ktorej pripisuje príčiny ženskej hypersexuality prejedaniu, konzumácii čokolády, nečistým myšlienkam, nevhodným románom a masturbácii, a dokonca vymyslel niekoľko spôsobov liečby, ako boli ľadové kúpele alebo púšťanie žilou. O niekoľko desiatok rokov neskôr potom doktori predpisovali na liečbu takzvanej nymfománie vibrátory. Časy sa však menia. I keď bola nymfománia ešte v minulom storočí zaradená medzi choroby, známy americký sexuológ Alfred Kinsey už nymfomanku definoval ako „normálnu ženu, ktorá potrebuje viac sexu než vy“.

Päťkrát za deň

Definícia hypersexuality je veľmi relatívny pojem, hoci sexuálny apetít je individuálna záležitosť. Ale ak zvýšený sexuálny pud narušuje bežné fungovanie v spoločnosti alebo partnerskom živote, ide potom väčšinou o skutočnú závislosť. Vzhľadom na to, že dotyčný nenachádza dostatočné uspokojenie doma, hľadá a často strieda iných partnerov. Preto sa často hypersexualita zamieňa s promiskuitou, kedy dotyčný nestrieda partnerov z dôvodu neuspokojenej sexuálnej túžby, ale z neviazanosti alebo iných dôvodov.

Hypersexualitu vysvetľujú odborníci z biologického, ale i psychologického pohľadu. Môže za ňou stáť veľa najrôznejších príčin, u niekoho môže byť vrodená, u iného môže ísť o psychickú poruchu, ale môže byť aj únikom od problémov v partnerských vzťahoch, sociálnom živote alebo v zamestnaní či kompenzácii nízkej sebadôvery. Popisujú sa dokonca aj výnimočné prípady nadmernej sexuality, ktorá sa prejavila po chirurgických zásahoch v mozgu či pri bipolárnych poruchách. Človeka postihnutého hypersexualitou ženie neukojiteľná sexuálna túžba. Je však permanentne frustrovaný, pretože vnútorné uspokojenie mu neprinesie ani dvadsať orgazmov za deň. Stále vyhľadáva nových partnerov, často máva sex s neznámymi ľuďmi, takže sa vystavuje riziku nákazy pohlavných chorôb.

 

„Hypersexualitu, teda veľkú potrebu sexu, môžeme označiť za dysfunkciu v momente, kedy narušuje partnerský alebo sociálny život jedinca. Z toho jasne vyplýva, že je to veľmi relatívna definícia, pretože pre niekoho je normálne mať sex päťkrát denne a jeho sociálny život to vôbec nenarúša, zatiaľ čo niekto iný s tým môže mať vážny problém. Keď človek so zvýšenou potrebou sexu napríklad pracuje doma ako programátor, má neobmedzený prístup k pornografii na internete a môže masturbovať kedykoľvek potrebuje. Alebo si viem predstaviť, že sa stretnú dvaja takí, ktorí to majú podobné a vyhovejú si navzájom,“ vysvetľuje sexuológ Petr Weiss.

Príliš veľa blízkosti

S nymfomániou alebo hypersexualitou sa sexuológovia stretávajú úplne výnimočne. Dnešná doba navyše ponúka veľa spôsobov, ako zvýšenú sexuálnu potrebu ventilovať. „Odbornú pomoc vyhľadá dotyčný väčšinou až v prípade, že jeho potreba vedie k narúšaniu sociálneho života či porušovaniu zákonov, a to sú skutočne výnimky,“ vysvetľuje odborník, ktorý je presvedčený, že hypersexualita je biologicky podmienená, teda vrodená a určená vysokou hladinou testosterónu v krvi.

Psychoterapeutka Leona Dyrehauge príčiny hypersexuality vysvetľuje aj z psychologického pohľadu, a to predovšetkým cez našu schopnosť prežívať intimitu. „Hypersexualita môže byť čiastočne geneticky daná, ale zároveň tu zrejme hrá veľkú úlohu to, akej intimity sú schopní vaši rodičia. Miera intimity vo vzťahu je u ženy vždy podobná miere intimity, ktorú mali vo vzťahu jej rodičia,“ vysvetľuje špacialistka. Zvýšenú potrebu mať sex prirovnáva ku ktorejkoľvek inej závislosti. „Pokiaľ dotyčný nemá sex, prejavujú sa u neho typické príznaky závislosti, ako je potenie, zrýchlené dýchanie alebo tenzia. Ale závislosť od sexu rozhodne nie je o tom, že dotyčný stále veselo súloží, ale o hlboko zakorenenej nenávisti samého k sebe, kedy sa dotyčný hanbí sám za seba,“ vysvetľuje expertka.

S mužmi, ktorí striedajú sexuálne partnerky, sa vo svojej praxi stretáva pomerne často. „Medzi mojimi klientmi sú napríklad muži závislí od pornografie a platených služieb. Vyhľadávajú zásadne taký sex, ktorý nie je zaťažený blízkosťou. A pokiaľ majú dlhší vzťah, sex tam býva problémom, pretože už je práve touto blízkosťou zaťažený,“ dodáva odborník. Avšak, hypersexualitu je možné podľa odborníkov relatívne dobre stabilizovať. Väčšinou stačí psychoterapia, používajú sa však aj antidepresíva, alebo v prípade vyššej hladiny pohlavných hormónov hormonálna liečba či takzvané antiandrogény, ktoré potlačia tvorbu hormónu zodpovedného za sexuálne pudenie. Odborník by mal však vždy zvážiť, či je to skutočne potrebné.

Foto: Shutterstock