V skutočnosti klameme sami sebe takmer vo všetkom, začínajúc tým, prečo je také úžasné míňať peniaze za drahé značkové oblečenie, až po to, ako naše detstvo ovplyvnilo náš výber budúceho partnera. Väčšinu času dokonca nemáme vôbec žiadnu vôľu prúd klamstiev plávajúcich našou mysľou akokoľvek ovplyvňovať. Naša schopnosť prirodzeného sebaklamu je v podstate fascinujúca. A práve preto, že si neustále niečo nahovárame, je dosť zložité poznať, kedy to so sebou myslíme úprimne a kedy sa klameme.

Klamstvo ako náplasť na našu psychiku

Klamstvá môžu mať čiastočne ozdravný charakter. Sú často prvou pomocou a náplasťou na našu psychiku, keď utŕžime nejakú ranu potom, čo sme sa nezachovali tak, ako sme chceli alebo ako sme sa zachovať mali. A pretože väčšinou nechceme niesť následky svojich činov, vypúšťame dymové clony smerom dovnútra, aby sme krutú realitu aspoň trochu zahmlili. Zachovať si vlastnú tvár dnes navyše nie je práve až taká žiadaná kvalita, takže mnohí vypúšťajú bez mrknutia oka také dymové clony, že sami v sebe nevidia ani na krok. Stačí si zachovať tvár smerom von a to ostatné nechať schované hlboko pod hladinou.

Takzvanú obranu ega však sprevádza naša myseľ prirodzene každý deň. Odôvodňujeme si svoje správanie a obhajujeme sa sami pred sebou. Dokážeme racionalizovať tak dokonale, že si ani na moment nepripustíme, aká je skutočnosť alebo aké sú skutočné motívy nášho konania. Pri pohľade do vlastného vnútra si radi nasadzujeme ružové okuliare a aby sme si zachovali pozitívny obraz samého seba, jednoducho je občas nutné klamať.

Klamanie sebe samému má mnoho podôb

Milenka ženatého muža sa nevidí ako mrcha, ale ako nevinná trpiteľka, ktorá verí tomu, že jej zadaný vyvolený zostáva s manželkou len kvôli deťom. V skutočnosti si možno podvedome vybrala ženáča, pretože v ňom videla prevereného a spoľahlivého muža, ktorý sa stará o rodinu. A to, že jej vyvolený lipne na svojej rodine a pohodlnom živote, si nikdy vedome neprizná. Alebo ďalší klasický príklad – ten, kto nie je spokojný vo svojom zamestnaní, nezačne hľadať novú prácu, ale obmedzí sa na výhovorky typu, že inú prácu nezoženie, že musí živiť rodinu, že je to v súčasnej dobe s vysokou nezamestnanosťou príliš riskantné, alebo že by nič lepšie aj tak nenašiel. A tak ďalej.

„Sami sebe klameme z podobných dôvodov, ako klameme ostatným. Chceme vyzerať lepšie, cítiť sa lepšie, zachovať si predstavu, že sme dobrí ľudia. Klameme si o blízkych ľuďoch, ale aj o sebe samých – hlavne potom o svojich motívoch konania. Napríklad v tom, že sme niekomu chceli pomôcť, že sme niekoho nechceli zosmiešniť a podobne,“ vysvetľuje psychologička Pavla Koucká. Častými dôvodmi vlastných klamstiev je strach zo zmien alebo z neznáma. Dávame prednosť pohodlnosti a pokoju, nechceme nič riešiť, zatiaľ čo vybočiť zo zabehnutých koľají vyžaduje odvahu a dostatok vnútornej sily, ktorej síce máme všetci dosť, ale častejšie ju vyplytváme na sťažovanie a na výhovorky než na konkrétny čin. Na také plytvanie dobre poslúžia „potvrdzovači“, teda tí, ktorí nám naše výhovorky potvrdia a odkývajú. A nie je nič jednoduchšie, ako sa vzájomne utvrdiť v tom, že časy sú zlé a nedá sa nič robiť.

 

Ako poznať, že si klameme?

Aby sme poznali, že si klameme, musíme byť ochotní si priznať veci, ktoré nie sú tak úplne príjemné. Byť úprimný sám k sebe vyžaduje zmieriť sa s niektorými často bolestivými poznaniami a vlastnosťami, dokázať priať a priznať svoje chyby. „Často to bývajú vlastnosti, ktoré neznášame na druhých ľuďoch. Všeobecne máme tendenciu – čo potvrdili i psychologické výskumy – napríklad pripisovať svoje zlyhania okolnostiam, zatiaľ čo zlyhanie ostatných vnímame ako výsledok ich vlastností. Kým ste vy prišli neskoro, pretože vám ušla električka, ten druhý prišiel neskoro preto, že je nedochvíľny,“ vysvetľuje odborníčka. 

Poznať, že si práve niečo nahováram, je náročné, ale je možné sa to naučiť. Najdôležitejšie je pozorovať samého seba bez toho, aby človek sám seba súdil alebo hodnotil. Stačí sa naučiť sám seba pozorovať a odpovedať si na niektoré otázky, ktoré môžu odhaliť vnútornú motiváciu. Pokiaľ naozaj túžite po sebaodhalení, sústreďte sa na tri základné oblasti.

Emócie, myšlienky a správanie

Keď na niečo zareagujete veľmi emocionálne, deje sa tak preto, že vám to pripomenulo niečo bolestivé alebo nedoriešené vo vašom živote. Práve silná negatívna emočná odpoveď naznačuje, že „na tom niečo je“. Bojujete sami proti sebe, pretože odmietate pravdu. Keď s takými „pravdami“ bojujete napríklad v oblasti vzťahov, cítite úzkosť, zlosť alebo máte strach. A pritom je to reakcia na niečo z minulosti, čo s vašou novou láskou vôbec nesúvisí. Len čo na niečo silne emocionálne zareagujete, spýtajte sa sami seba, na čo v skutočnosti reagujete, či to súvisí skutočne so súčasnou situáciou alebo reakciu spustilo niečo z vašej nevyriešenej minulosti.

Všetci tiež veríme tomu, že naše myšlienky odrážajú realitu. V skutočnosti sú však nepresné v mnohých smeroch a odrážajú realitu, ktorú nechceme prijať. Keď sa zamilujete, môže sa okamžite vynoriť myšlienka, že vás bude nový partner podvádzať, pretože vás podvádzal aj ten starý, alebo že je to ten najdokonalejší partner bez chyby. Odborníci odporúčajú zastaviť sa práve pri týchto dvoch extrémoch. Či už sú vaše myšlienky také temné alebo také prežiarené slnkom, spýtajte sa sami seba, či zodpovedajú skutočnosti a ako veľmi používate minulosť na posudzovanie súčasnosti.

Okrem toho sa väčšina z nás zúfalo snaží svoje správanie ovládať a nechceme veriť tomu, že to, čo robíme, odráža to, čo skutočne sme. Napríklad, hoci občas prejdete partnerovi mobil, nechcete si pripustiť, že žiarlite. Ak sa pristihnete pri tom, že sa vaše správanie úplne nezhoduje s tým, aký chcete byť, alebo tvrdíte, že taký, naopak, ste, skúste sa spýtať sami seba, prečo hráte túto hru a čo si odmietate priznať a prečo. Aj takto sa dá spoznať, že klamete sami sebe.

Foto: Shutterstock