Od narodenia je pre nás dôležité, aby nás ostatní pozitívne hodnotili a prijímali – predovšetkým tí najbližší. Vzťah s blízkymi potom veľmi výrazne ovplyvňuje, ako hodnotíme a prijímame sami seba. Čo ešte ovplyvňuje naše sebahodnotenie? Máte sa radi, alebo sa nemáte radi?

Aký som?

Hodnotenie v najširšom slova zmysle je nevyhnutnou súčasťou ľudského života. Skoro stále niekoho alebo niečo hodnotíme a zaujímame k tomu nejaký postoj. Rovnako je neoddeliteľnou súčasťou života sebahodnotenie či sebaoceňovanie. Podľa súčasných psychológov má naše sebahodnotenie veľmi výrazný vplyv na psychiku, pretože bezprostredne ovplyvňuje naše sebavedomie, ktoré potom zase spätne ovplyvňuje to, ako na seba nazeráme. Jedna z definícií hovorí, že sebavedomie je subjektívne vedomie vlastnej hodnoty.

Sebahodnotením najčastejšie chápeme to, ako si človek sám seba váži, ako si seba cení a ako sa hodnotí. Sebahodnotenie a sebaocenenie sú teda neoddeliteľnou súčasťou našej osobnosti. Psychológ Milan Nakonečný v knihe Psychológia osobnosti uvádza: „Všeobecné sebaocenenie má veľký vplyv na emocionálnu rovnováhu jedinca a je jedným z najdôležitejších činiteľov sociálneho fungovania človeka.“ Sebahodnotenie je potom súčasťou sebaponímania. Sebaponímanie býva definované ako celková predstava, ktorú máme o sebe. Inak povedané, sebaponímanie je súhrn predstáv a hodnotiacich súdov, ktoré má človek o sebe.

Predstava o sebe

Hoci všetci máme o sebe nejakú predstavu a nejako sa hodnotíme a oceňujeme, zďaleka nie všetci sa vidíme reálne. Sebahodnotenie nie je nič ľahké. Naše sebahodnotenie je závislé od toho, ako zvládame konkrétne situácie, ako v nich dokážeme obstáť a predovšetkým, ako nás ostatní v určitých situáciách hodnotia a oceňujú. Vplyv iných ľudí na naše sebahodnotenie je oveľa väčší, ako sú si mnohí z nás ochotní pripustiť. Hoci často a radi hovoríme, že názor ostatných pre nás nie je podstatný alebo že nás dokonca vôbec nezaujíma, mnohými výskumami bolo potvrdené, že ľudia z nášho okolia sa na našom sebahodnotení podieľajú vo veľkej miere. Medzi tých, ktorí na nás majú najväčší vplyv, patria jednoznačne rodičia.

Vplyv rodičov

„Rodičia nemôžu za všetko, ale môžu za veľa,“ hovorí s miernym nadhľadom J.-D. Nasio. Podobný názor mal Erik H. Erikson, ktorý tvrdil, že základy nášho sebahodnotenia a sebadôvery sa utvárajú už v prvom roku života, keď na nás majú vplyv predovšetkým rodičia a ich správanie k nám.  Ak vzťah dieťa – rodič nefunguje tak, ako by mal, a rodičia v dostatočnej miere neuspokojujú emočné potreby svojho dieťaťa, namiesto dôvery ku svetu sa utvára nedôvera.  Ako zdôrazňuje Erikson, v správaní rodičov k dieťaťu sa odráža aj ich hodnotenie dieťaťa a dieťa toto hodnotenie preberá. Inými slovami, ako rodičia hodnotia dieťa, tak dieťa hodnotí seba.

 

Zrkadlové ja

K rodičom sa postupne pridávajú ďalší ľudia, ktorí ovplyvňujú naše sebahodnotenie. Sú to súrodenci, príbuzní, učitelia v škole, kamaráti, vrstovníci, v dospelom veku potom kolegovia v práci. Na niektorých nám záleží viac a na niektorých menej, ale každý názor hrá svoju rolu, aj keď len malú. Ak vám učiteľ v škole bude opakovať, že z vás nič nebude, vaše sebavedomie sa tým v absolútnej väčšine prípadov nezvýši. Podľa amerického psychológa Carla Rogersa, predstaviteľa takzvanej humanistickej psychológie, každý z nás má dve základné potreby. Tou prvou je potreba rozvíjať svoj potenciál (potreba sebarealizácie) a tou druhou potreba pozitívnej spätnej väzby alebo pozitívneho prijatia zo strany druhých. Obe tieto potreby sa navzájom ovplyvňujú. Ak nás druhí pozitívne neprijímajú, nedokážeme sa plne rozvíjať a pozitívne oceňovať svoje schopnosti. Už na samom začiatku dvadsiateho storočia (1902) prišiel C. H. Cooley s teóriou vplyvu spätnej väzby na sebaponímanie a s termínom „zrkadlové ja“. Tvrdil, že to, čo si o sebe myslíme, formuje naše domnienky o tom, čo si o nás myslia druhí. Na tomto takzvanom „zrkadlovom ja“ sa podieľajú tri zložky: 1. ako si myslíme, že sa druhým javíme; 2. ako si myslíme, že nás druhí posudzujú; 3. pocit, ktorý v nás vyvolá zhodnotenie predchádzajúcich dvoch predstáv.

Idealizované verzus reálne „ja“

Psychológovia tvrdia, že ideálne pre našu psychickú pohodu je aj sebaocenenie a sebahodnotenie, ktoré sa najviac blíži reálnemu ja a nie je ani príliš znížené, ani príliš zvýšené. Následkom zníženého sebaocenenia je množstvo psychických problémov, komplexy menejcennosti a neschopnosť sebarealizácie. Milan Nakonečný hovorí o zníženom sebaoceňovaní: „Človek si pripisuje nižšie možnosti, ako má v skutočnosti, nedoceňuje napríklad svoje schopnosti, svoju sociálnu a inú hodnotu, význam svojich činov atď. Dôsledkom toho je obmedzenie aktivity a nízke ašpirácie

Naopak, príliš veľké sebapreceňovanie môže, naopak, viesť k zlyhaniu a k následnému sebaobviňovaniu. Sociometricky je preukázané, že osoby so zvýšeným sebaocenením nie sú v skupine také obľúbené ako osoby s nižším sebaocenením. Ľudia, ktorí sa oceňujú príliš vysoko, nie sú populárni, pokladajú ich za namyslených, mávajú sociálne konflikty, pretože majú od druhých nerealistické očakávania a pretože sociálne prostredie často nerešpektuje ich sebaponímanie; vykazujú aj malú odolnosť v situáciách ohrozenia.“ Existuje jedna stará dobrá rada: „Nad nikým sa nevyvyšuj a pred nikým sa neponižuj.“ Mala by platiť nielen vo vzťahu k ostatným, ale aj vo vzťahu k sebe samému.

Foto: Shutterstock