Podľa čoho sa rozhodujeme? Aké základné motívy ovplyvňujú naše správanie? Otázka nielen pre hĺbavé duše, ale aj pre ekonómov a obchodníkov, ktorí by isto za schopnosť čítať ľudské myšlienky dali milióny. Našťastie nám do hlavy nikto nevidí, a tak sa môžeme slobodne zamýšľať. Trebárs aj nad témou „čo rozhoduje o našom rozhodovaní“.
Správame sa z časti ako zvieratá
Sme tu na to, aby sme priviedli na svet potomkov a postarali sa o nich tak, aby náš vzorec správania mohli v dospelosti zopakovať. Nič sa nedá robiť, biologický determinizmus nespláchla ani supercivilizovaná spoločnosť. Jedna teória tvrdí: pod sofistikovanou šupkou sme stále živočíchy - a väčšie, než si sme schopní priznať. Tak teda napríklad pri výbere partnera skutočne nehrá rolu, či naša polovička dokáže citovať Shakespeara, ale to, ako na nás zapôsobia jej feromóny, telesná vôňa. Na mozog zabudnite, v otázkach lásky a sexu rozhoduje telo a jeho senzory, ktoré po tisíce rokov fungujú na úplne jednoduchej báze. Teda pokiaľ ide o zamilovanie. Ak sa budeme baviť o rodinných ambíciách, potom pri nich už mozog môže zohrať svoju podstatnú rolu.
Pokiaľ sú v hre potenciálni potomkovia, rozhodovanie sa odohráva na základe zložitejších mechanizmov. Aj keď je to kruté, táto teória podporuje aj predstavu úspešného muža s drahým autom a blonďavou modelkou po boku. Svet praje úspešným – aj keď majú pivný pupok a merajú 160 centimetrov. Pretože kto vie zarobiť na ferrari, uživí rodinu... V týchto prípadoch síce často feromóny mlčia, lenže žena – samica – vyhodnocuje budúcnosť nielen svoju, ale aj svojich potomkov. A pre tú (teda niekedy a pre niekoho) stojí za to, obetovať kus zo svojich nárokov... trebárs na spokojný sexuálny život.
Niektorí bádatelia tvrdia, že naše rozhodovanie – vo vzťahoch alebo v čomkoľvek inom – ovplyvňuje vidina priameho zisku. Konkrétne: pokiaľ stojíme pred akýmkoľvek rozhodnutím od výberu zamestnania po nákup jedla, spustí sa nám v hlave počítačový program, ktorý vyhodnocuje otázky: Čo z toho budem mať? Bude ma to baviť? Uľahčím si tým život? Tento turbo program sa spúšťa automaticky a funguje na veľmi egoistickej báze. Ale tomu sa v dnešnej individualizovanej spoločnosti zameranej na generovanie zisku nikto nečuduje.
Od tela k duši
Teórií o základných ľudských motiváciách je niekoľko. Vráťte sa k psychologickej klasike, k slávnej Maslowovej pyramíde. S teóriou o ľudskom správaní prišiel americký psychológ Abraham Harold Maslow v roku 1943. Vychádza z predstavy piatich základných potrieb, ktorých naplňovaním dosahuje človek pocit spokojnosti. Na prvú – najširšiu – priečku položil základné telesné, fyziologické funkcie. Tie máme úplne všetci a o ich naplnení nerozhodujeme. Jeme, pijeme, dýchame, vylučujeme a súložíme, pretože nám to velí naše telo. Vďaka tomu sa cítime dobre aspoň po telesnej stránke.
Ďalšia priečka patrí potrebe bezpečia a istoty. Len čo sú telesné funkcie uspokojované, vzniká priestor na ďalšie zabezpečenie – týka sa to hlavne pevného miesta na život, stáleho zamestnania a z neho plynúceho príjmu. Do tejto kategórie Maslow počíta aj bezpečie rodiny a pocit pevného zdravia. V hierarchii potrieb potom postupuje od jednoduchých k duchovným až transcendentálnym. Tretí stupeň pyramídy ovládajú emócie. Je určený potrebe lásky, priateľstva a spolupatričnosti. Interakciu medzi ľuďmi považuje Maslow (a mnohí ďalší) za zásadný predpoklad spokojného a vyrovnaného pocitu.
Štvrté miesto patrí potrebe uznania a úcty. Nie je to žiadna narcistická kategória vyhradená ambicióznym vorkoholikom, naopak, Maslow považoval schopných ľudí za pozitívne vzory, ktoré sa dokážu popasovať s prekážkami, riešiť problémy a konať konštruktívne. A konečne najvyšší stupeň pyramídy ľudských potrieb patrí našim duchovným záujmom, schopnosti sústredenia, teda našej morálnej a duchovnej hĺbke. Platí, že čím nižšie sa na pyramíde pohybujeme, tým väčšieho počtu ľudí sa daný stupeň týka. Špička, teda schopnosť obstáť vo všetkých spomínaných kategóriách, je potom vyhradená pre tých najväčších šťastlivcov.
Príliš veľa optimizmu
Maslowov vzorec je rozhodne optimistický – ľudí stavia do rolí aktívnych, činorodých bytostí, ktoré prirodzene túžia uspieť, čo nemusí znamenať za každú cenu víťaziť, ale byť spokojný s tým, čo človek robí. Na druhej strane má jeho teória niekoľko podstatných nedostatkov. V prvom rade nevychádza zo žiadneho empirického výskumu, je len autorovým teoretickým modelom.
Maslow videl za naším správaním ambície neustále mieriť vyššie. Lenže to sa, pochopiteľne, ukázalo ako nerealistické. Medzi nami je veľa ľudí, ktorí po žiadnom úspechu netúžia, naopak ich správanie je motivované snahou prežiť čo najpohodlnejší život, hoci trebárs vykúpený nudou a všednosťou.
Stačí si spomenúť na ochotné ohýbanie chrbtov za akejkoľvek totality, a pokiaľ zostaneme v prítomnosti - koľkým ľuďom stačí žiť zo sociálnych dávok? Aká veľká je skupina ľudí, ktorí sa spoliehajú na istoty hoci možno neobľúbeného zamestnania? Koľko ľudí nie je ochotných zoznamovať sa s cudzími kultúrami a žije v predsudkoch? Skrátka, motivácie môžu byť tak pozitívne, vedúce k samostatnosti a zodpovednosti, tak negatívne – v tom, že nás môžu brzdiť v akomkoľvek rozlete. A na to optimista Maslow zabudol.
„Maslowov vynovený model“
Slávnu pyramídu si vzali do parády ďalší odborníci: sociálny psychológ Doug Kenrick z Arizony, ktorý spoločne so svojimi kolegami teóriu preveril niekoľkoročným výskumom na amerických vysokoškolákoch. Nový výskum o ľuďoch netvrdil, že majú motiváciu maximálne k základným potrebám, ako je jedlo a sex, ale na rozdiel od pôvodnej teórie zistil, že dokážu byť spokojní na akomkoľvek stupni pyramídy. Teda to, že nie sme motivovaní k tomu „zdolať“ všetky úrovne a cez jednoduchšie potreby sa dostať k záležitostiam osobného a duchovného rastu. Jednoducho – niekto získava pocit spokojnosti z fungujúcich vzťahov a naplnenej potreby lásky, iný napríklad v sebarealizácii v zamestnaní a niekto úplne iný vo veciach telesných či vo vytváraní bezpečného hniezda.
Modernizovaná verzia pyramídy tiež získala nový vrchol, na ktorý Maslow načisto zabudol – a my sa jeho prostredníctvom vrátime k otcovi Darwinovi. Za najvyšší životný cieľ americkí vedci označili potrebu rodičovstva, čo je kategória, ktorú je možné skutočne označiť za najsilnejšiu životnú motiváciu. Ako v zmysle „najnižšieho“ sexuálneho pudu, ktorý nám velí reprodukovať sa, tak v zmysle „najvyšších“ duchovných potrieb – rodičovstvo skutočne robí ľudí lepšími, aj keď to možno znie ako fráza.
Vďaka deťom sa indivíduum stáva časťou skupiny, prichádza o časť svojho egoizmu a jeho motivácie nadobúdajú iné podoby než predtým. Človek sa dokáže obetovať, ísť proti svojmu chceniu a v extrémnych prípadoch kvôli potomkom položiť život. Je potrebná ešte nejaká konkrétnejšia definícia altruizmu?
Foto: Shutterstock