Od narodenia je pre nás dôležité, aby nás ostatní pozitívne hodnotili a prijímali – predovšetkým tí najbližší. Vzťah s blízkymi potom veľmi výrazne ovplyvňuje, ako hodnotíme a prijímame sami seba. Čo ešte ovplyvňuje naše sebahodnotenie? Máte sa radi, alebo sa nemáte radi? Ako sa vy sami vidíte?
Aký som?
Hodnotenie v najširšom slova zmysle je nevyhnutnou súčasťou ľudského života. Skoro stále niekoho alebo niečo hodnotíme a zaujímame k tomu nejaký postoj. Rovnako je neoddeliteľnou súčasťou života sebahodnotenie či sebaoceňovanie. Podľa súčasných psychológov má naše sebahodnotenie veľmi výrazný vplyv na psychiku, pretože bezprostredne ovplyvňuje naše sebavedomie, ktoré potom zase spätne ovplyvňuje to, ako na seba nazeráme. Jedna z definícií hovorí, že sebavedomie je subjektívne vedomie vlastnej hodnoty. Sebahodnotením najčastejšie chápeme to, ako si človek sám seba váži, ako si seba cení a ako sa hodnotí. Sebahodnotenie a sebaocenenie sú teda neoddeliteľnou súčasťou našej osobnosti. Psychológ Milan Nakonečný v knihe Psychológia osobnosti uvádza: „Všeobecné sebaocenenie má veľký vplyv na emocionálnu rovnováhu jedinca a je jedným z najdôležitejších činiteľov sociálneho fungovania človeka.“ Pre sebahodnotenie je typická otázka: Aký som? Sebaponímanie okrem tejto otázky zahŕňa ešte ďalšie otázky: Kto som? Kam smerujem? Čomu verím? Čo môžem ovplyvniť a zapríčiniť? Aký by som chcel byť?
Predstava o sebe
Hoci všetci máme o sebe nejakú predstavu a nejako sa hodnotíme a oceňujeme, zďaleka nie všetci sa vidíme reálne. Sebahodnotenie nie je nič ľahké. „Človek má o sebe nejakú predstavu a podľa tej sa hodnotí,“ tvrdí J.-D. Nasio. „Táto predstava však nie je konštantná, pretože život nás vrhá do nových a nových situácií, ktoré našu predstavu o sebe môžu zmeniť. Naše sebahodnotenie je závislé od toho, ako zvládame konkrétne situácie, ako v nich dokážeme obstáť a predovšetkým, ako nás ostatní v určitých situáciách hodnotia a oceňujú.“ Vplyv iných ľudí na naše sebahodnotenie je oveľa väčší, ako sú si mnohí z nás ochotní pripustiť. Hoci často a radi hovoríme, že názor ostatných pre nás nie je podstatný alebo že nás dokonca vôbec nezaujíma, mnohými výskumami bolo potvrdené, že ľudia z nášho okolia sa na našom sebahodnotení podieľajú vo veľkej miere. Medzi tých, ktorí na nás majú najväčší vplyv, patria jednoznačne rodičia.
Vplyv rodičov
„Rodičia nemôžu za všetko, ale môžu za veľa,“ hovorí s miernym nadhľadom J.-D. Nasio. Podobný názor mal Erik H. Erikson, ktorý tvrdil, že základy nášho sebahodnotenia a sebadôvery sa utvárajú už v prvom roku života, keď na nás majú vplyv predovšetkým rodičia a ich správanie k nám. Erikson označil prvý rok života za receptívne obdobie a do kontrastu proti sebe postavil dôveru a nedôveru. V tomto životnom období sa podľa neho utvára základná dôvera človeka k jeho okoliu, ľuďom, k sebe samému a vôbec ku svetu. Podľa neho ide o zložitý proces, pretože dojča okrem príjemných pocitov, ktoré dôveru posilňujú, zažíva i mnoho sklamaní, ak sa mu napríklad nevenuje dostatočná pozornosť. Dieťa podľa Eriksona potrebuje cítiť bezpečie, potrebuje istotu, že keď začne plakať, niekto k nemu príde a nenechá ho samé, čo v ňom posilňuje sebavedomie a zároveň sa to odráža na jeho sebaponímaní.
Ak vzťah dieťa – rodič nefunguje tak, ako by mal, a rodičia v dostatočnej miere neuspokojujú emočné potreby svojho dieťaťa, namiesto dôvery ku svetu sa utvára nedôvera. Všetky deti sa občas dostanú do situácie, keď zažívajú strach, pretože sa prebudia samé v izbe alebo rodičia hneď neprídu na zavolanie. Úloha rodičov spočíva v tom, aby dieťa dokázali presvedčiť, že nezmizli navždy a že sa vždy vrátia, teda že v živote svojho dieťaťa zaujímajú stabilné miesto. Citová deprivácia znamená jednoznačný nedostatok v oblasti emocionálneho uspokojovania a býva príčinou mnohých porúch vo vývoji osobnosti, vo vzťahoch dieťaťa k iným ľuďom i v jeho vzťahu k sebe samému. Ako zdôrazňuje Erikson, v správaní rodičov k dieťaťu sa odráža aj ich hodnotenie dieťaťa a dieťa toto hodnotenie preberá. Inými slovami, ako rodičia hodnotia dieťa, tak dieťa hodnotí seba.
Zrkadlové ja
K rodičom sa postupne pridávajú ďalší ľudia, ktorí ovplyvňujú naše sebahodnotenie. Sú to súrodenci, príbuzní, učitelia v škole, kamaráti, vrstovníci, v dospelom veku potom kolegovia v práci. Na niektorých nám záleží viac a na niektorých menej, ale každý názor hrá svoju rolu, aj keď len malú. Ak vám učiteľ v škole bude opakovať, že z vás nič nebude, vaše sebavedomie sa tým v absolútnej väčšine prípadov nezvýši.
Už na samom začiatku dvadsiateho storočia (1902) prišiel C. H. Cooley s teóriou vplyvu spätnej väzby na sebaponímanie a s termínom „zrkadlové ja“. Tvrdil, že to, čo si o sebe myslíme, formuje naše domnienky o tom, čo si o nás myslia druhí. Na tomto takzvanom „zrkadlovom ja“ sa podieľajú tri zložky: 1. ako si myslíme, že sa druhým javíme; 2. ako si myslíme, že nás druhí posudzujú; 3. pocit, ktorý v nás vyvolá zhodnotenie predchádzajúcich dvoch predstáv.
Idealizované verzus reálne „ja“
Psychológovia tvrdia, že ideálne pre našu psychickú pohodu je aj sebaocenenie a sebahodnotenie, ktoré sa najviac blíži reálnemu ja a nie je ani príliš znížené, ani príliš zvýšené. Následkom zníženého sebaocenenia je množstvo psychických problémov, komplexy menejcennosti a neschopnosť sebarealizácie.
Menšie sebapreceňovanie môže mať i pozitívny význam, pretože vedie k odvahe, ktorá sa môže oplatiť. Ale príliš veľké sebapreceňovanie môže, naopak, viesť k zlyhaniu a k následnému sebaobviňovaniu. Sociometricky je preukázané, že osoby so zvýšeným sebaocenením nie sú v skupine také obľúbené ako osoby s nižším sebaocenením. Ľudia, ktorí sa oceňujú príliš vysoko, nie sú populárni, pokladajú ich za namyslených, mávajú sociálne konflikty, pretože majú od druhých nerealistické očakávania a pretože sociálne prostredie často nerešpektuje ich sebaponímanie; vykazujú aj malú odolnosť v situáciách ohrozenia.“ Existuje jedna stará dobrá rada: „Nad nikým sa nevyvyšuj a pred nikým sa neponižuj.“ Mala by platiť nielen vo vzťahu k ostatným, ale aj vo vzťahu k sebe samému.
Foto: Shutterstock