Je jedno, či sa s vami pohrá zdravie, život vám do cesty postaví smrť, vezme vám prácu, či vás súhra náhod pošle k osobnému bankrotu. Život sa v tej chvíli obráti hore nohami. Čo bolo, nie je a čo bude, len ťažko povedať. Spoľahnúť sa môžete len na to, že nič už nebude ako predtým. Otázkou je, aké to vlastne bude?

Sila prepadu

Závisí to od toho, ako sa so svojou situáciou popasujete. Do akej miery budete naštvaní, ochromení. Ako veľmi vás to zlomí. Každá zlá udalosť má svoju konkrétnu silu, ktorá sa ešte mení od človeka ku človeku. Ale schéma toho, čo sa odohráva, je – aspoň na začiatku – podobná. „Prvá reakcia je zahltenie. Šok. Ak je niekto v šoku, vidí iba hroznú udalosť, ktorá vizuálne zapĺňa nielen jeho priestor, ale aj jeho vnútorný svet. A kým sa na to koncentruje, nemá šancu vidieť, že existujú aj ďalšie možnosti. To, čo môže robiť, alebo to, čo môže zo situácie vyťažiť," ponúka pohľad odborníka psychológ a gestalt terapeut Martin Krajča.

Keď sa to „niečo" stane, môže do vás kdekto hučať, že bude dobre, vy mu neveríte. Okolie to navyše robí tak trochu sebecky. Chce utíšiť aj seba, pretože si s vašou situáciou nevie rady. „Sociálna psychológia tento jav opisuje ako obranný mechanizmus zvaný sladké citróny. Ako snahu za každú cenu hľadať dobré v tom zlom," dopĺňa odborník. Vo chvíli šoku je na to však príliš skoro.

Bez pevnej pôdy pod nohami

Vzápätí si vás totiž začne podávať pocit, že všetko odvial vietor. „Charakteristická je strata istôt, pocity paniky, ohrozenia. Bytostné „ja“ človeka a krízová situácia sa vnímajú, akoby splývali do jedného: existuje len kríza a nič okolo," podotýka odborník a dodáva: „V kritickej fáze väčšinou reagujeme pudovo a podvedome. Preto aj príliš nepomáha rozumné dohováranie druhých. Niekedy sa ľudia tiež dostávajú do regresného stavu, reagujú na nižšej vývojovej úrovni a potrebujú, aby ich život chvíľu viedol niekto iný.“ Strata musí prebolieť, chorobu musíte prijať, svoju závislosť si uvedomiť, no u každého to trvá inú dobu.

 

Po páde, strate či zdrvujúcej diagnóze môže prísť aj popieranie. Snaha správať sa akoby nič. „Neprejavovať pocity nie je zdravé. A je jedno, či ich nemáte možnosť prejaviť alebo ich popierate," upozorňuje psychológ. Zdravý nie je ani ďalší extrém. Môže vás chytiť sebaľútosť, potreba obviňovať kdekoho, za to, čo sa vám prihodilo. Uzatváranie sa, odvracanie sa od sveta. Aj to je zlé. „Pokoj, úľava a možná zmena prichádza v momente, keď sme situáciu schopní prijať. Takú, aká reálne je," podotýka psychológ.

Životná triediareň

Utápanie sa je o to nebezpečnejšie, že ľudia okolo sú stále bezradnejší. A jedného dňa im môže dôjsť trpezlivosť. Naštve ich, že sa nesnažíte. Svet je proti vám. V lepšom prípade sa delia na tých, ktorí vás ľutujú, tých, ktorí vás odsudzujú, a tých, ktorí sa vašej situácie boja. Je to to ďalšie „zlé", čo bude raz dobré? To záleží na vás. Môžete si pretriediť kamarátov, môžete si nechať ich povzbudzovanie predsa len trochu rezonovať v ušiach a jedného dňa sa prebudiť so sebareflexiou a otázkou, či náhodou nemajú pravdu a nie je čas vyliezť. Už v tej chvíli sa z toho „zlého" naozaj pomaly stáva dobré. Začínate veriť, že bude lepšie.

Potrebujete však ešte mať silu to nové hľadať. „Ideálne je vrátiť sa k zdrojom energie, ktoré fungovali v minulosti. Výborne funguje zdravá fyzická aktivita – bez sebadeštruktívneho prepaľovania limitov –, ktorá skvelo pomáha organizmu vyrovnať sa s inak často prirodzenou reakciou túžby po úniku (až úteku) alebo boja (teda útoku). A mobilizuje energiu, s ktorou je potom možné ďalej pracovať," ponúka odborník zjednodušený návod. Ale môžete začať napríklad len vyšívať, to je fakt jedno. Jednoducho začnete. 

Foto: Shutterstock