Čo sa týka mužov, väčšina z nás dostane skôr alebo neskôr príležitosť vytriezvieť z ilúzií. Odpoveď na túto otázku súvisí s témou oveľa zložitejšou, než je tá mužská a pokúsi sa ju priblížiť spisovateľka Irena Obermanová.

Ale k veci. Chlapom sa veriť nedá. Ale verme im! Za každú cenu! Je to nesmierne dôležité pre našu dušu. Pretože vo chvíli, keď si žena túto otázku položí, prestáva byť ochotná rozbiť si ústa. Chce záruky a vlastniť. Prestáva byť dievčatkom a stáva sa rozumnou paňou.

Z chýb sa nikto nepoučí

V otázke „dá sa chlapom veriť“ zaznieva strach. Strach je jednou z najhorších emócií v ľudskom živote, ochromuje, je to vlastne väzenie. Samozrejme, že nás do istej miery chráni napríklad pred pádom z výšky. ktorá si položí otázku, či je možné veriť chlapom, sa blíži k vyhoreniu, strate nádeje. Život je predsa svojou povahou nebezpečný. Od nášho počatia nám neustále niečo hrozí a najhoršie, čo by sme mohli urobiť, by bolo zakukliť sa pred tým. Zostali by sme sterilní až do smrti. Ako matka malých detí som si veľakrát priala, aby som mohla ovplyvniť šťastie svojich dcér. Určite to poznáte – tú túžbu ochrániť svoje deti úplne pred všetkým. Nie je to možné. Ak by sme totiž mali možnosť ich šťastie ovplyvniť, neboli by naše deti ani šťastné, ani v bezpečí.

Tajomstvo starého dievčatka

Ako to vlastne bolo s neveriacim Tomášom? Biblické príbehy sa môžu vnímať ako symboly a Biblia ako úžasná kniha. Apoštol Tomáš nechcel uveriť vzkrieseniu Ježiša, pokiaľ ho neuvidí na vlastné oči. V istom zmysle to bol prvý moderný človek. Neveril, pokiaľ nedostal dôkaz, záruku. Caravaggio ho na svojom obraze spodobnil s prstom v Ježišovej krvavej rane na boku. Ako prečítať tento symbol, je na každom z nás, ja si ho vykladám tak, že svojou nevierou môžeme pôsobiť bolesť. Myslím, že ak by existovalo len jedno percento nádeje, že náš milý muž neklame, stojí to za to riskovať a nerobiť nič zlé ani jemu a ani sebe. Ježiš bol lepší než Tomáš, vydržal tú jeho zvedavosť a šťúranie sa v jeho rane, aj keď to muselo bolieť.

Žena je lepšia ako muž, vydrží bolesť aj eventuálne sklamanie. Zvlášť, keď už nie je malé dievčatko. Aj schopnosť uveriť je v skutočnosti o sebaistote, o tej vlastnosti, ktorá ženám často chýba. Nemali by sme mať potrebu prosiť o potvrdenie, že sme hodné milovania. Mali by sme jednoducho milovať. Alebo jednoducho veriť. Nájsť v sebe istotu, že aj keď to napríklad znovu nevyjde, tie krásne chvíle nám stoja za to. Tie nám nikto nezoberie. Skrásnejú tým nie naše oči, ale aj duša. Budeme bohatšie. Už vlastne sme. Ak by náhodou náš miláčik klamal, už neskočíme z mosta. Veríme si. Vieme dávať. Môžeme si dovoliť byť štedré. Pretože si veríme. Pretože môžeme veriť aj im.

Verte im

Áno, je to nesmierne ťažké. Ale všimli ste si niekedy, ako vyzerajú ľudia, ktorí neveria? Aké majú okolo úst vrásky zatrpknutosti a o pocit menejcennosti, ktorý z nich vyžaruje, a ktorý okolo seba šíria. Toto všetko sa im zase vracia späť, žijú v tom, sú v tom uviaznutí až po uši, a preto nemôžu mať nádej. Nádej nie je tupý optimizmus. Nádej je viera. Schopnosť pochopiť, že život dáva zmysel. A aký by mal zmysel život, keby sme neverili mužom? Možno na to niekedy zabúdame, ale muži sú v našom živote zásadní. Ihneď po deťoch, samozrejme. Na čo asi budeme myslieť na smrteľnej posteli? Som si skoro istá, že na všetkých chlapov, ktorým sme aspoň na chvíľu uverili. Pretože s tými to bolo najkrajšie. A bude nám najskôr úplne jedno, či klamali. V Petrovi Panovi sa píše: „Vždy, keď niekto povie, že neverí na zázraky, umrie jedna víla.“ To by sa mali stať naším životným krédom.

Foto: Shutterstock