Siekt je na celom svete viacero. Prezentujú sa ako spoločenstvá, ktoré majú božskú silu, pomôžu nájsť odpovede na dôležité životné otázky a dokážu konať zázraky. Z ľudí tak vedia vytiahnuť niekedy aj celý majetok a zničiť im život. Prečo v dnešnej dobe, ktorú považujeme za technickú a racionálnu, podliehame lacným zvodom siekt?

Sú všetky sekty zlé?

Ľuďom sa pri slove sekta vybaví viacero prídavných mien ako podozrivé, nenormálne, hlúpe, nebezpečné, odsúdeniahodné, trestuhodné a podobne. „Sekta je pejoratívny, negatívny výraz pre náboženské spoločenstvo, ktoré väčšinová spoločnosť z nejakého dôvodu neprijíma. A priori to neznamená, že sekta sama o sebe je zlá. Znamená to, že väčšina ľudí sa od nej týmto slovom dištancuje, že ju chápe ako niečo provokujúce a protestné,“ tvrdí religionista Zdeněk Vojtíšek 

„Dôvody chápania niektorých nových náboženských spoločenstiev ako siekt môžu byť oprávnené a neoprávnené. Keď niekto použije slovo sekta, môže sa za tým skrývať stereotyp alebo neinformovanosť, ale môže za tým byť i určité spoločenské ohrozenie. Zo samotného označenia sekta však kvalitu danej skupiny nepoznáte – musíte sa vždy pýtať ďalej: prečo je toto slovo použité, čo je predsudok, ako sa daná skupina profiluje, čím môže byť nebezpečná a tak ďalej,“ dáva na pravú mieru odborník.

Prečo ľudia tak ľahko podľahnú

Skoro každý sa niekedy ocitol v situácii, keď premýšľal nad svojím bytím alebo keď chcel zásadne zmeniť svoj život. Túžba zmeniť život je prirodzená: znamená totiž vývoj a každý, kto má pocit, že v nejakom bode svojho života ustrnul, máva potrebu urobiť niečo zlomové. Pomáhame si rôzne. Veľa ľudí siahne po knihe, niekto sa prihlási do televíznej reality show a iný sa na ulici pustí do diskusie so svedkami Jehovovými. „Vábeniu radikálnych náboženských skupín najčastejšie podliehajú ľudia neistí, izolovaní alebo tí, ktorí majú potrebu nejakej radikálnej životnej zmeny. Spoločenstvo ich nielen zbaví neistoty, ale aj ťarchy zodpovednosti za tisíce denno-denných rozhodnutí. Každý človek sa môže – či už vedome alebo nevedome – ocitnúť v neistote alebo nechuti niesť zodpovednosť za svoj život, všeobecne však bývajú ohrozenejší ľudia vzdelaní, inteligentní, premýšľaví a citliví, pretože tí sa s neistotami a závažnými otázkami ohľadne ľudského bytia zaoberajú viac ako ostatní,“ tvrdí špecialista.

A psychologička Martina Tichá k tomu dodáva: „Príslušnosť k náboženskej skupine je nebezpečná svojím nátlakom, manipulovaním s ľuďmi (často skrytým) a akýmsi „nasycovaním“ blahodarného pocitu, že niekam patrím. S niečím podobným sa dá s trochou nadhľadu stretnúť i pri sledovaní niektorých TV programov, u ľudí podliehajúcich televíznym reklamám alebo u tvrdého jadra športových fanúšikov jedného tímu.“ Príslušnosť k určitej sekte podľa nej umožňuje dať životu určitý poriadok a štruktúru. Na toto lákadlo sa ľahko chytia hlavne tí, ktorí v sebe nenachádzajú vnútorný poriadok – napríklad pod vplyvom nevhodnej výchovy alebo traumatizujúcich zážitkov. Keď potom osobnostná kríza pominie, nestačia sa čudovať, čože sa to stalo.

 

Problém? Mám pre vás riešenie!

Ako môže človek zistiť, že filozofia alebo viera, ktorá ho oslovila – či už na ulici alebo kdekoľvek inde – môže byť nebezpečná? Podľa religionistu je základom určitá pokora. „Mali by sme si uvedomiť, že každý máme nejaké duchovné potreby, ktoré však môžu byť oslovené možno i nečakane alebo mimo náš rozum, že všetci sme manipulovateľní a že spoliehať sa len na vlastný dojem a úsudok je nebezpečné. Je teda dobré pozrieť sa do nejakej solídnej literatúry a tiež sa spýtať ľudí, ktorým človek dôveruje, kým sa pripojíme k určitej skupine,“ hovorí. V takej chvíli je najväčším nepriateľom pre človeka nedostatok času – často robí zásadné životné rozhodnutie teraz hneď. Zdanlivo jednoduchú radu pridáva aj psychologička: „Všeobecne sa dá povedať, že tam, kde to „zaváňa“ určitým fanatizmom, kde je „všetkého príliš“, je dobré ani nenakukovať – mohlo by vás to škaredo zomlieť.“ Zaujímavá je otázka, prečo sa ľudia vo chvíli duchovnej potreby uchyľujú k malým neznámym radikálnym náboženským skupinám a nie k veľkým, všeobecne známym náboženstvám.

„Malé radikálne spoločenstvá nemajú históriu a nie sú kompromitované, takže oproti tradičným a usadnutým náboženstvám vyzerajú veľmi atraktívne. Dôležitú úlohu hrá i radikálnosť: kto je dlhodobo nespokojný so svojím životom a hľadá zásadnú životnú zmenu, toho neuspokojí niečo také obyčajné, ako začať chodiť za roh do kostola. Okrem toho je dôležité si uvedomiť, že veľké náboženstvá ponúkajú i vďaka svojej histórii množstvo rôznych názorov a postojov na život a vybrať si z toho všetkého nebýva jednoduché,“ odpovedá na otázku odborník. Naproti tomu sekta vám vždy ponúkne jednoznačné „riešenie“.

Čo všetko vás čaká po odchode zo sekty?

Potreba opustiť sektu zväčša nastáva vtedy, keď človek prekukne osobnosť vodcu. „Pretože i v sektách sú „len ľudia“, skôr či neskôr sa aj v nich objavia všetky znaky skupinových vzťahov: žiarlivosť, rivalita a podobne. Pre niekoho, kto si sektu príliš idealizoval, to býva tvrdé precitnutie,“ hovorí psychologička. Hneď ako človek prekukne osobnosť vodcu, manipuláciu a vôbec celé fungovanie sekty, nemôže ďalej zostať: buď pôsobí ako rušivý prvok a je vodcom odvrhnutý alebo sám opúšťa sektu.

Obvykle sa tak podľa skúseností religionistu deje po dvoch troch rokoch členstva. I keď sa človek rozhodne opustiť sektu dobrovoľne, nie je to jednoduché, zvlášť pokiaľ má v spoločenstve významnejšie postavenie, je v ňom zapojená i jeho rodina alebo mimo sektu nemá nikoho, s kým by si bol blízky. A to je, bohužiaľ, dosť pravdepodobné. Členstvo v sekte totiž znamená opustenie školy alebo zamestnania, stratu priateľov, nepochopenie zo strany rodičov. „Odchodom zo sekty človek musí znovu prijať zodpovednosť sám za seba a za svoj život – i to býva problém. Nie div, že veľa ľudí sa v takej chvíli nezaobíde bez odbornej pomoci,“ dodáva na záver odborník.

Foto: Shutterstock