Nové vzťahy prinášajú nové nádeje a nové začiatky. Vstupujeme do nich často s nadšením, väčšinou s ilúziami a aj s očakávaním veľkých životných zmien. Zmien k lepšiemu. Ale ilúzie len málokomu vydržia navždy. Počas prvého roka sa toho veľa zmení. Čo vás čaká a čo vás neminie?

Prvý rok býva nepokojný. Často až búrlivý. A aj rozporuplný. Je plný dúfania aj pádov, nádejných vyhliadok aj skepsy, veľkých utopických plánov i rozčarovania. Najskôr sa vznášame v oblakoch, potom z nich spadneme, a tak sa snažíme dostať sa naspäť hore. Výsledkom je stav, v ktorom sa zmietame niekde medzi nádejou, že to bude fungovať, a sklamaním, že to nepôjde. Partnerské vzťahy nie sú statické. Sú dynamické, neustále sa menia a vyvíjajú sa. Aj určitá strnulosť vo vzťahu je v skutočnosti vývojom, pretože je potrebné sa rozhodnúť, čo urobíme ďalej. Žiadny vzťah nestojí na mieste, hoci to tak niekedy vyzerá. Menia sa postoje partnerov voči sebe aj ich emócie. Niektoré zmeny prichádzajú zákonite a čakajú väčšinu vzťahov. Iné vytvárame my sami. Počas prvého roka sa takých zmien odohrá niekoľko.

Pozor, začíname!

Začiatku sú ťažké a to platí aj vo vzťahoch. Nesú sa v znamení pochýb, či o nás ten druhý naozaj stojí, či si dobre vysvetľujeme signály, ktoré k nám vysiela, či náš záujem opätuje alebo či to je len taktika, ako sa dostať k sexu. Na druhej strane však existujú aj páry, ktoré svorne tvrdia: „Pozreli sme sa na seba a obaja sme vedeli, že sme pre seba tí praví.“ Je však potrebné povedať, že také slová hovoria najmä zamilovaní. Ak nejaká dvojica takto hovorí aj po niekoľkých rokoch vzťahu, dá sa o nej povedať, že patrí medzi výnimky. Počas prvých dní sa noví partneri aj vzájomne oťukávajú a predovšetkým sa snažia neurobiť chybu, ktorá by mohla dobre začatý vzťah zničiť skôr, ako sa vôbec začne.

Vzlietnuť do oblakov

 Zamilovanosť býva teda krátkodobá, ale o to intenzívnejšia. Keď dvojica prekoná nesmelé rozpaky prvých niekoľkých dní, celou silou zaútočí zamilovanosť. To sú tie povestné oblaky, v ktorých sa prvých pár týždňov vznášame a keď máme pocit, že „niečo také“ zažívame prvýkrát a naposledy. Všetky predchádzajúce lásky pri týchto pocitoch blednú. Už si nepamätáme, že sme to isté zažívali aj s minulými partnermi. A keď nám to niekto pripomenie v snahe dostať nás späť na zem (napríklad naši najbližší priatelia), hneváme sa. Eufóriu sprevádza podlamovanie kolien a búšenie srdca vždy, keď sa ocitnú v prítomnosti toho, do koho sú zamilovaní, a často aj vtedy, keď si na neho len spomenú. Ten druhý im pripadá dokonalý, taký, na akého čakali celý život, odmietajú si odložiť ružové okuliare a koniec koncov, prečo by to robili? Veď svet je taký krásny. Samozrejme sa všemožne snažia tomu druhému zapáčiť a dokonca sa púšťajú do aktivít, ktoré dovtedy vôbec nevyhľadávali. A tak je to jednoducho zakaždým.

Keď sa mozog „zblázni“

Čo sa vlastne odohráva v človeku počas zamilovanosti? Odborníci na to majú vysvetlenie. Keď prvý raz niekoho vidíme, ľudské oko prenesie jeho obraz do mozgu, ktorý vyhodnotí, či sa tento človek hodí práve k nám. Ak sa to stane, je to pre nás osoba vhodná na zoznámenie a to spúšťa ďalšie reakcie v ľudskom tele. Vzruchy prenesú pokyn do nadobličiek, aby začali produkovať hormón adrenalín. Uvoľňuje sa aj fenylethylamín. Ten podľa odborníkov vyvoláva eufóriu podobne ako droga amfetamín. Ďalšími uvoľňovanými látkami sú dopamín, ktorý zlepšuje náladu, a noradrenalín, ktorý sa podieľa na prenose vzruchov do mozgu. Na tvári zamilovaného človeka sa môžu objaviť malé červené alebo ružovkasté škvrnky, čo je zasa spôsobené prekrvením ciev.

Zamilovaný človek začína byť postupne závislý od fenylethylamínu. Keď nedostane svoju dávku, tak neje, nespí a nepracuje. Fenylethylamín sa vraj vylučuje vždy, keď sme v prítomnosti milovanej osoby. Vylučovanie fenylethylamínu sa neskôr znižuje a nahrádza ho iný hormón – endorfín. Vášnivé napätie, ktoré sprevádza zamilovanosť, tak vyprcháva. Ak nie sú ľudia pripravení na fakt, že ich „láska“, presnejšie povedané zamilovanosť (niekedy sa jej hovorí vášeň), pomaly vyprchá a nastane upokojenie, príde rozchod. Významný hormón v procese lásky je oxytocín, ktorému sa hovorí aj „hormón lásky“. Má významnú rolu nielen v partnerskej láske, ale aj v láske materskej a pravdepodobne aj v ďalších typoch lásky.

 

Po štvrť roku

Obdobie tejto najväčšej „chemickej zamilovanosti“ býva u každého inak dlhé, ale obvykle sa pohybuje okolo šiestich až ôsmich týždňov, najdlhšie troch mesiacov. Potom sa vylučovanie fenylethylamínu znižuje a napätie typické pre zamilovanosť sa mení na uvoľnenie. Neznamená to – aspoň rozhodne nie vždy, že by sa partneri prestali mať odrazu radi. Mení sa však podoba zamilovanosti, a tým prichádza aj zmena postojov a zmena našich emócií. Postoje a emócie už nie sú výhradne pozitívne, objavujú sa aj negatívne. Možno by sme si radi ružové okuliare ešte chvíľu nechali, radi by sme ešte nejaký čas zostali v ilúziách, ale to nie je možné. Okuliare jednoducho jedného dňa spadnú a my vidíme druhého, o ktorom sme doposiaľ uvažovali ako o ideáli, v iných, podstatne realistickejších farbách. Všímame si veci, ktoré sme si dovtedy nevšimli, prípadne ich veľkoryso tolerovali, pretože v období zamilovanosti nám na nich absolútne nezáležalo. Lenže teraz nám na nich začína záležať. 

Prvé hádky

Koniec zamilovanosti prináša nielen určité rozčarovanie, ale aj prvé väčšie hádky. Ak sa navyše partneri snažia navzájom zmeniť a jeden druhému vnucujú svoje predstavy o svete a svoj životný štýl, hádky bývajú o to búrlivejšie. Pochopiteľne, dosť záleží na temperamente zúčastnených. Pre niekoho môže byť veľkou hádkou už len zvýšenie hlasu. Každopádne je dobré počítať s tým, že hádky vstúpia skoro do každého vzťahu. Počas prvého roka však môžu byť hádky pre partnerstvo nebezpečné. Samy o sebe sú síce hádky logickým dôsledkom postupného zžívania sa a neznamenajú nič dramatické, ale problém spočíva v tom, že s nimi v tejto fáze vzťahu nevedia zamilovaní partneri ešte pracovať a nevedia, ako sa k nim majú postaviť. A to aj napriek, že v minulých vzťahoch hádky zažili. Prvé partnerské hádky rozčarovanie ešte umocňujú a zúčastneným pripadajú fatálnejšie, než sú v skutočnosti. Psychológovia v takých chvíľach odporúčajú byť realistami a prijať fakt, že partneri sa niekedy hádajú, škriepia a sporia. Hádky sa potom znášajú lepšie, útoky si berieme menej osobne, dokážeme ich odpustiť a sme ústretovejší k zmiereniu, bez ktorého vzťah nemôže ďalej pokračovať. 

Do roka a do dňa

Na konci prvého roka už toho máme s partnerom alebo partnerkou celkom dosť za sebou. Prešli sme spolu po kľukatých cestách, niekoľkokrát sme stáli pred rozhodovaním, či to má zmysel alebo je lepšie rovno to vzdať, a dostali sme sa do bodu, keď môžeme tak trochu rekapitulovať. Niektorí majú jasno: ich vzťah je uspokojivý, partnera milujú a vidia pred sebou spoločnú budúcnosť. Iní sa musia rozhodnúť, či chcú udržovať niečo, o čom nie sú až tak presvedčení, a či nie je lepšie to pokojne ukončiť a skúsiť šťastie znova a inde. Emócie sú v každom prípade pokojnejšie, takže rozhodovanie bude na konci roka racionálnejšie ako po prvej hádke. Potom sú tu jedinci, ktorí majú jasno, no nie v tom, že budú pokračovať, ale v tom, že tadeto cesta rozhodne nevedie, pretože „už to nie je také, aké to bolo na začiatku“. Títo ľudia podliehajú takzvanému mýtu o romantickom vzťahu v presvedčení, že len romantický vzťah, kde muži ženám neustále nosia kvety a partneri sa dennodenne zahrnujú prejavmi lásky, je ten správny a všetky ostatné sú prehrou. Výsledkom je vždy sklamanie, pretože tieto utopické ideály sa nedajú dosiahnuť. Ku koncu vzťahu je iba krôčik, pretože ak partneri lipnú na predstave ideálneho romantického zväzku, nemôžu byť v „normálnom“, bežnom spokojní. 

O krok ďalej

Koniec prvého roka býva vo vzťahoch medzníkom. Na začiatok sa nedá vrátiť. Ale dá sa pokračovať ďalej. Iba trochu inak, s realistickejším pohľadom a menej búrlivými emóciami. Vzťah však rozhodne nebude horší, keď na ňom partneri začnú pracovať. Naopak, bude hlbší, pevnejší a kvalitnejší – predpokladom je, že obaja chcú, rozumejú si a majú rovnaké alebo podobné predstavy o spoločnej budúcnosti. Zrelší vzťah je však tolerantnejší, rešpektuje odlišné vlastnosti, postoje aj prejavy partnera, jeho nedokonalosť a necháva mu čiastočnú osobnú slobodu aj výsadné teritórium. Priznáva partnerovi aj sebe väčšie individuálne práva a akceptuje obojstranné povinnosti a zodpovednosť. Až vtedy je možné začať budovať skutočný vzťah založený na zdieľaní hodnôt, stanovení spoločného cieľa a otvorenej a prijateľne jasnej komunikácii. Vytvorenie a udržanie takého vzťahu vyžaduje značné úsilie oboch partnerov, vzťah nevzniká spontánne, sám od seba ako prvotné zamilovanie, a zrejme aj preto býva chápaný ako menej príťažlivý. Blíži sa viac k priateľstvu ako k prvotnému romantickému vzťahu. 

Foto: Shutterstock