Osud nebol k nám všetkým rovnako spravodlivý. Zatiaľ čo niekto žije život ako v bavlnke, iný už padá od únavy z neustáleho prekračovania polien, ktoré mu hádže pod nohy. To, ako sa ku svojmu životu postavíme, záleží však už na nás. To my sa musíme rozhodnúť, či jeho opraty pevne uchopíme do svojich rúk a či pristúpime na rolu pasívnej a ubližovanej obete.

Môžu za to ostatní...

„Mentalita obete je postoj, aký niektorí ľudia zaujímajú voči dianiu okolo seba. Postoj, v  dôsledku ktorého za svoje problémy vinia ostatných,“ vysvetľuje americká psychologička Barbara De Angelis. Títo ľudia nevidia možnosť, že by sa na svojom živote mohli podieľať aj oni sami. Majú pocit, že sa im zlé veci jednoducho dejú, že sú obeťami nešťastného osudu a nemajú šancu s tým akokoľvek pohnúť. Syndróm obete nie je v skutočnosti choroba, ale skôr extrémny variant toho, čo si v sebe v malej miere nesie asi každý z nás. A v čom teda tento syndróm spočíva?

Asi najcharakteristickejším znakom pre rolu obete je to, že odmieta niesť zodpovednosť za udalosti a okolnosti, ktoré ju stretnú. Je večne nespokojná, narieka, sťažuje sa, ale nikdy nie na seba. Vždy je tu niečo alebo niekto druhý, kto za jej situáciu môže. Neváhajú obviňovať kohokoľvek, trebárs i tých, ktorí to s nimi myslia dobre alebo sa im pokúšajú pomôcť. Veď tie ich rady za nič nestáli a nakoniec mali pravdu – vôbec im nepomohli. To je, mimochodom, ďalšia z charakteristík obetí – zo všetkých síl sa bránia podniknúť čokoľvek, čo by mohlo zlepšiť ich situáciu.

„Pokúste sa takému človeku navrhnúť, čo má robiť, aby sa cítil lepšie alebo vyriešil svoj problém a vypočujte si množstvo dôvodov, prečo je váš návrh nanič,“ opisuje odborníčka. „Niektoré obete od vás dokonca budú očakávať, že ich zachránite alebo ich problémy vyriešite. Iné neočakávajú nič, len súcit, pretože ten je jediným spôsobom získania pozornosti, ktorý uznávajú. A, prirodzene, stať sa zodpovedným a nezávislým by bolo nepraktické. Kto by si ich potom všimol, keď už nepotrebujú pomoc?,“ dodáva psychologička. 

Ako z blízkeho človeka vyrobí "večná obeť" agresora

Súčasťou pasívneho prístupu k životu je i pramalá schopnosť vyjadrovať svoj hnev a zlobu. Teda, nie že by ich títo ľudia vôbec necítili a nevyjadrovali. Namiesto otvorenej konfrontácie však dávajú prednosť skrytému vyjadreniu – v podobe výčitiek, manipulácií alebo vyvolania pocitov viny. „Obeť sa vo vás snaží vyvolať pocit viny z toho, že vám sa darí, keď jej sa nedarí. Podsúva vám, že máte šťastie a ona nie, ale už nechce vidieť, čo všetko musíte obetovať, aby ste mali to, čo máte. Jej cieľom je vyvolať vo vás ľútosť a prinútiť vás, aby ste sa o ňu postarali, a zároveň vás urobiť zodpovednými za jej utrpenie, prípadne za jej budúce šťastie,“ upozorňuje psychologička.

„Toho všetkého sa môže pokúsiť docieliť i zvodnosťou a lichôtkami: ‚Ty si jediný človek, ktorý má pre mňa pochopenie.‘ Alebo: ‚Neviem, čo by som si bez teba počal.‘ Pokiaľ je obeť šikovná, dokáže vám dokonca nahovoriť, že keď sa o ňu budete starať, veľmi tým získate,“ vraví odborníčka. Niektoré obete zase mieria šípom svojej agresie dovnútra. Schovávajú ju vo svojom vnútri, dusia ju alebo dokonca obracajú voči sebe samým. Sú zaplavené výčitkami a pocitmi menejcennosti. „Nič nezvládam.“ „Som neschopný.“ „Každému som len na smiech.“ Také pocity zúfalstva, bezmocnosti a sebaľútosti často vedú k depresii.

 

Avšak, kde je obeť, býva často i agresor. Niektoré obete majú totiž „dar“ bleskurýchlo vytvoriť takého agresora vedľa seba. Bránia sa prijať svoju agresivitu, a tak ju delegujú na ľudí okolo seba a spôsobujú, že sa stávajú agresívnymi „Človek môže druhého rozčúliť, keď bude stále opakovať: ‚Nerozumiem.‘ Alebo sa stane, že oslovený povedané opakuje zdanlivo preto, aby lepšie porozumel, v každom prípade to opakuje vždy tak trochu „vedľa“. „Nedorozumenie“ potom vyzerá tak, ako by šlo skutočne o nedorozumenie. Osoba, ktorá nerozumie, ubezpečuje, že si to vyčíta, ale nemôže za to, že je práve taká popletená, taká zadebnená. Tým apeluje na súcit, ale v partnerovi vyvolá agresivitu – pritom by predsa mal mať súcit, alebo nie?,“ vraví psychoterapeutka Verena Kastová. Ako je vidieť, bezmocné a slabé obete v skutočnosti nie sú také slabé a bezmocné. I keď svoj hnev odmietajú a tvrdia o sebe, že by nikdy nikomu neublížili, dokážu ľuďom vo svojom okolí vytvoriť nejeden škrabanec na duši a vyvolať v nich agresivitu, ktorú neskôr často ľutujú.

Život s obeťou

Niekedy je na začiatku vzťahu ťažké rozoznať, že ide o obeť a pripustiť si, kam až by toto správanie mohlo zájsť. Počúvať rozprávanie o tom, aké strašné boli partnerky muža, s ktorým ste sa práve zoznámili, spočiatku nemusí byť vôbec nepríjemné, ba naopak, a vy tak môžete byť rada, aký je citlivý, že mu už nechýbajú a že vás s nimi nebude porovnávať – a pokiaľ áno, tak z toho zaručene vyjdete ako víťazka. Niekomu môže rola záchrancu dokonca na začiatku lichotiť a prinášať radosť z prejavenej dôvery. Je však pravdepodobné, že pokiaľ je dotyčná osoba zvyknutá obviňovať druhých za svoje nešťastie, budete práve vy ďalším článkom v reťazci zlých agresorov. Či už omylom alebo oprávnene, pretože časom jej „omyly“ a prejavy bezmocnosti nevydržíte a vybuchnete.

Ďalším mínusom života s obeťami je fakt, že navzdory ich sťažnostiam, že ich nikto nemá rád, nikto ich nechápe a nepomôže im, nevedia lásku a podporu prijímať. Ako by šla mimo nich a nevedeli si ju vziať a vychutnať. Ich partneri potom mávajú pocit, že im nikdy nedávajú dostatok, toľko, koľko by potrebovali. Obete sa často vo svojom utrpení vyžívajú a lipnú na vlastnej bolesti, preto sa im dá pomôcť len veľmi ťažko. Na jednej strane sa sťažujú, na druhej však pomoc nedokážu a vlastne koľkokrát ani nechcú prijať. Snaha pomocníkov je potom márna, čo vedie k tomu, že si potom frustrovaní zbytočnou snahou robia výčitky a považujú sa za zlých a neschopných partnerov.   

Máte pocit, že sa v úlohe obete vidíte? To asi každý z nás, ale pokiaľ v nej bývate častejšie, ako je vám alebo vášmu okoliu príjemné, bolo by dobré začať uvažovať o zmene. Nečakajte však, že táto cesta bude ľahká. Ide o beh na dlhú trať, ku ktorému často treba veľkú dávku podpory z okolia alebo sprevádzania pomocou skúseného psychoterapeuta. Dobrým krokom však je už samotné uvedomenie si problému. Toho, že sa staviam do úlohy obete a zotrvávam v nej. Otázkou je, čo mi táto rola prináša a čo, naopak, berie? Je rozdiel medzi tým vedieť požiadať o pomoc v núdzi alebo sa stať od druhých závislým bremenom, ktoré len berie, ale málokedy dáva. I keď stáť na vlastných nohách nie je nič ľahké, ste aspoň ich pánom a tým, kto určuje, akou cestou sa vydajú. 

Foto: Shutterstock