Odborníci odhadujú, že polovica ľudskej populácie trpí po päťdesiatke výrazným zhoršením pamäti. A medzi sedemdesiatnikmi majú s pamäťou problémy už tri štvrtiny populácie. Pritom je to úplne zbytočné. U mnohých ľudí sú totiž výpadky pamäti spôsobené iba tým, že pamäť si netrénujú. A tá potom ochabuje rovnako ako naše svaly.
Sudoku nestačí
Ako bude naša pamäť raz vyzerať (či ako už vyzerá), záleží iba na nás. V odborných kruhoch vládne presvedčenie, že mozog si v ideálnom prípade dokáže udržať plnú silu po celý život. Záleží teda iba na nás, či ho budeme aktívne využívať a tým tiež trénovať, alebo ho necháme pozvoľna odumrieť. Pokiaľ nebudeme mozog cvičiť, potom jednoducho zakrpatie a naša pamäť bude pripomínať sito, z ktorého všetky informácie okamžite vytečú. Na pamäť má však vplyv aj životný štýl. Negatívne na ňu pôsobí tak dlhodobý stres, ktorý ničí pamäť a schopnosť sústredenia, ako aj nesprávne stravovanie, predovšetkým nedostatočný prísun tukov a vápnika.
Ako teda máme cvičiť? Všetci hovoria o lúštení krížoviek, velebí sa sudoku, ale to nestačí. Treba bojovať na všetkých frontoch. Mozog potrebuje stále nové a nové impulzy. Pokiaľ sa náš život premenil v jednu veľkú rutinu, pokiaľ stále robíme to isté rovnakým spôsobom, mozog nemá potrebu reagovať. Ide na zotrvačnosť a chátra. To sa, samozrejme, neprejaví o mesiac ani o rok, ale približne o dvadsať či tridsať rokov. A potom je už neskoro. Pokiaľ mu však dáte každý deň poriadny prídel nových informácií, musí ich neustále spracovávať a vďaka tomu ostane až do vysokého veku pružný a čulý. A pamäť bude slúžiť ako zamlada.
A pozor, nejde len o praktické záležitosti typu „kam som si položil okuliare“. Pamäť má pre život človeka úplne kľúčový význam; práve ona totiž v mozgu vytvára našu vlastnú identitu. Individuálna pamäť je základom nášho bytia – sme tým, čo si pamätáme. Na druhej strane si väčšinou samotný mozog vyberá, čo bude (chce) archivovať a čo nie. Je to akási jeho samohygiena. Zabúdaním si v hlave „upratujeme“, inak by z nej bol o chvíľu obrovský hangár plný informačného haraburdia. Veď nárast informácií je za posledných sto rokov skutočne enormný. Ešte v polovici 19. storočia prečítal priemerný človek za celý život toľko slov, koľko je dnes nahustených do jedného víkendového vydania listu The New York Times.
Pamäť vs. inteligencia
Pamäťové schopnosti sa líšia aj z hľadiska pohlavia. Mužský mozog si lepšie pamätá relevantné a dobre organizované informácie, zatiaľ čo ženský má omnoho lepšiu pamäť na mená, tváre a náhodné informácie. Pri zapisovaní do pamäti platí ďalšie pravidlo: najhoršie na zapamätanie sú bežné a povedomé informácie. Naopak, nevšedné zážitky sú pre mozog výzvou, pretože ho vybudia k reakcii. Chcete dôkaz? Tak si spomeňte, čo ste robili 11. septembra 2001. Každý, kto bol vtedy pri počítači, si vybaví okamih, keď prvý raz uvidel šokujúci teroristický útok na newyorské Dvojičky. Na takú emotívnu chvíľu sa nedá zabudnúť.
A aký je vzťah medzi pamäťou a inteligenciou? Vedci sa roky dohadovali, či spolu tieto dve mozgové schopnosti nejakým spôsobom súvisia. A pretože nadpriemerne inteligentní ľudia zvládali pamäťové testy na výbornú, pomaly sa prikláňali k názoru, že väčšia inteligencia znamená aj väčšiu pamäť. Ale dnes už táto teória neplatí a medzi oboma mentálnymi schopnosťami nie je priama väzba. Podľa Piercea Howarda rozhodol dlhoročný spor unikátny univerzitný výskum v texaskom Houstone, počas ktorého vedci porovnávali pamäťové schopnosti skupiny ľudí a skupiny opíc, ktorým opakovane premietali niekoľko sérií obrázkov. Primáty aj ľudia zvládli testy s rovnakým výsledkom.
Je tu však aj ďalší zaujímavý úkaz. V určitej situácii sa nám zdá, že sme rovnaký okamih už prežili a že si ho pamätáme, hoci dobre vieme, že to nie je možné. Tomuto fenoménu sa hovorí déjà vu (už videné). Ide o akési pamäťové skreslenie situácie, ktoré však vedci nedokážu uspokojivo vysvetliť. Keď pominieme spirituálne teórie, ktoré tento jav priraďujú ku skúsenostiam z bývalých životov, alebo teória odvíjajúca déjà vu od snov, ostáva jediné racionálne, hoci zatiaľ nedokázané vysvetlenie. K déjà vu údajne dochádza nedostatočným časovým zladením medzi pravou a ľavou mozgovou hemisférou. Dominantná hemisféra (obvykle ľavá) tak obdrží rovnakú informáciu dvakrát – raz priamo a druhý raz s krátkym oneskorením, pričom vzniká ten zvláštny pocit, že už sme to niekedy zažili.
Foto: Shutterstock