Žiarlivosť dokáže byť poriadne nebezpečná. Jedným jej extrémom je podrezaný krk soka v láske, druhým „vzrušujúce“ posielanie manželky za milencom. Kde medzi nimi stojíte vy? A má šancu byť primerané žiarlenie vo vzťahu vôbec „zdravé“?

„Žiarli, pretože ma miluje“

Lenže je to nezmysel – schválne si to skúste v duchu otočiť. „Miluje ma, pretože mi verí a nežiarli,“ poviete si. Ide pritom hlavne o mieru. Občasná obava, že o partnera môžeme prísť, je dôkazom ceny, ktorú mu prikladáme (o cudzích ľudí sa predsa nebojíme). Pokiaľ je však vzťah v poriadku, nemáme rozumný dôvod prehnane žiarliť.

Psychológovia dávajú žiarlivosť do súvislosti s najrôznejšími patológiami. Hovorí o pocite menejcennosti, o nízkej sebaúcte, podozrievavosti, vzťahovačnosti, hystérii, emočnej nezrelosti, paranoji... Že to však tak celkom neplatí, ukazuje fakt, že žiarlivosť je do značnej miery kultúrne podmienená. Pripadá vám normálne, že sa vaša partnerka na pláži opaľuje hore bez? Saudský Arab by zošalel, keby z jeho manželky iný muž zbadal viac než oči ukryté pod burkou. To len potvrdzuje názor, že hlbinným podkladom žiarlivosti je mocenská potreba vlastniť, kontrolovať a ovládať.

Rozdielne žiarlia ženy aj muži 

Čisto sociobiologicky sa žiarlivosť dá jednoducho vysvetliť. U muža je to skrytá obava, že bude plody svojho úsilia (kedysi ulovený mamut, dnes výplata) nevedomky investovať do potomka, ktorý biologicky nie je „jeho. U ženy je žiarlivosť skrytou obavou, že partner bude plody svojho úsilia investovať do cudzej ženy, vrátane ich potomkov. Inak povedané si teda žiarliaca žena hovorí: „Keď Fero zistí, že sex je lepší s mladšou a krajšou susedkou, odsťahuje sa k nej a ja zostanem s deťmi sama.“

Tieto príčiny žiarlenia sme zdedili po opičích predkoch. Pretože však vývoj sociobiologických mechanizmov „nestíha“ omnoho rýchlejší vývoj ľudskej spoločnosti, sú už evolučne zastarané. V dobe antikoncepcie je mužská žiarlivosť prežitkom. Keď sa totiž partnerka pri „záletoch“ chová zodpovedne a používa kondóm a pilulky, nechcený cudzí potomok prakticky nehrozí. „Podvedený“ muž o nič neprichádza – partnerka sa mu od milenca vráti spokojná a pokojná. Aj ženská žiarlivosť je iracionálna. Že si partner občas odskočí „užiť“ so susedkou, predsa nič neznamená. „Ide len o sex, zatiaľ čo ja mu poskytujem aj láskyplnú starostlivosť, vypranú bielizeň a teplé večere,“ môže sa upokojovať „podvádzaná“ žena. „Prečo by mi teda odchádzal?“

 

Je to normálne?

Že vás tieto názory znechutili? Nás tiež. Nie že by sme sa podľa nich riadili – uvádzame ich len ako príklad, ako sa dá žiarlivosť psychologicky spracovať. Niektoré páry to tak robia. Žijú v „otvorenom manželstve“, kde žiarlivosť v bežnom zmysle slova nemá miesto. Základom je jasné vymedzenie, čo sa smie a čo už nie. „Dobre, spi si s ňou, ale nechoď s ňou do divadla, nedávaj jej drahé darčeky a nepíš jej esemesky, keď sa ku mne túliš,“ povie žena. „Fajn, ale bude to len o sexe – len čo sa do neho zamiluješ, teba prefackám a jemu prerazím nos,“ dodá muž.

Na prvý pohľad je taká dohoda racionálnym riešením. Ak ju totiž obaja partneri dodržujú, žiarlivosť z ich vzťahu vymizne. Problémom je však podvedomie. Jed žiarlivosti, ktorý som vo vedomí zdanlivo „porazil“, ma na hlbšej psychologickej rovine môže ohrozovať ďalej. „Otvorené manželstvo“ tak niekedy vedie ku zdanlivo nevysvetliteľnej podráždenosti, hnevu alebo depresiám.

Ako kráľ Kandaulos

Ešte o krok ďalej ako zástancovia „otvorených vzťahov“ to dotiahli takzvaní kandaulisti. Táto „záľuba“ je nazvaná podľa lýdskeho kráľa Kandaula, ktorý žil okolo roku 700 pred Kristom. Svojmu osobnému strážcovi Gýdovi podľa legendy s obľubou ukazoval svoju nahú manželku, keď spala. Dnešní kandaulisti svoje partnerky nielen ukazujú, ale dokonca aj ponúkajú na „použitie“. „Kandaulista si je istý sám sebou aj vzťahom, ktorý má so svojou manželkou. Predstava, že si jeho ženu niekto berie, ho naozaj vzrušuje.

Pripadá vám to šialené? „V kandaulizme sa dá rozlíšiť niekoľko psychologických prvkov,“ vysvetľuje sexuológ Ondrěj Trojan. „Je to určité poníženie ženy zo strany muža a jeho snaha ovládať ju. Potrebuje mať situáciu pod kontrolou, stať sa režisérom. Je v tom teda istý dominantný alebo až sadistický prvok. Zároveň je v tom však aj trocha masochizmu, pretože muž sa sledovaním súlože svojej partnerky s iným cíti ponížený. A napokon sú v tej situácii aj prvky exhibicionizmu a voyeurizmu,“ dodáva odborník.

Kto orie pole moje...

To, kde sa v nás berie žiarlivosť, sa príliš nevie a existuje na to niekoľko teórií. Je to prosto len obrana, aby sme neprišli o to, čo milujeme? Je to sebecká snaha nedeliť sa? Stojí v pozadí u chorobných žiarlivcov citová absencia a nedostatok lásky, ocenenia a porozumenia v detstve? Je pravda, že deti, ktoré vyrastali v rivalite so súrodencami, v dospelosti žiarlia viac na partnera? Vzniká žiarlivosť „učením sa“ zo skúsenosti, takže ak vám niekto odlákal partnera, pri tom ďalšom už žiarlite viac? Ide o psychické zranenie z predchádzajúcich vzťahov? Alebo je žiarlivosť podmienená geneticky a dedí sa v rodinách podobne ako modré oči alebo mužská plešina?

Príčiny žiarlivosti však vlastne nie sú veľmi podstatné. Dôležitejšie je, ako sa s ňou vyrovnať. Máte skutočne dôvod žiarliť, teda nezvratné dôkazy, že sa „to“ naozaj stalo? Rozumný človek si potom povie: „Zahla mi, ale nakoniec, o čo som tým prišiel? Kufre si nebalí, ospravedlnila sa, cíti sa previnilo... Takže na to nebudem myslieť.“ Cynik si možno spomenie na heslo „Kto orie moje pole, šetrí môj pluh pre iné pole“. Pocit zrady časom prebolí a kvalitný vzťah neveru unesie. Koniec koncov v ňom totiž ide o úplne iné a podstatnejšie veci, než že niekto niekam niečo zasunie.

Patologická žiarlivosť

Horšie ale je, pokiaľ sa vám žiarlivosť zahryzne do mozgu. Chorobní žiarlivci sa tým potom užierajú trebárs celé roky, v extrémnych prípadoch dokonca aj bez príčiny. Žijú vo svojom vlastnom paranoidnom svete, v ktorom je im partnerka na sto percent neverná s každým poštárom či inštalatérom.

Takáto patológia sa už dá riešiť len odbornou pomocou. Inak to totiž dopadá podobne tragicky ako v mnohých prípadoch, keď sa všetko môže skončiť až vraždou manžela/manželky či milenca/milenky. „Mal som klienta, ktorý sa snažil manželku doslova usúložiť k smrti, len aby mu, preboha, nebola neverná,“ spomína si s miernym úsmevom na záver odborník.

Foto: Shutterstock