Koľko detí nosí samé jednotky, pretože si to (a nič iné) želajú ich rodičia? A koľko z nich trpí každý deň len preto, že prehra je neprípustná a iba výhra im prinesie pohladenie od mamičky či ocka? Vysvetľujú odborníci. 

Od prírody ctižiadostivé

Môžu za všetko rodičia, alebo existujú aj deti, ktoré sú od prírody zdravo ctižiadostivé? To, že existujú ambiciózne deti „od prírody“, potvrdzuje aj psychologička Tereza Beníšková: „Pri každej ľudskej vlastnosti ide o interakciu genetickej výbavy a výchovného pôsobenia rodičov a prostredia, v ktorom žijeme.“ A tak budú ctižiadostiví rodičia zrejme podvedome vychovávať svoje deti určitým spôsobom.

Ak by sa vrodená ctižiadostivosť dieťaťa výchovou miernila, asi by sa neprejavila v takej miere, ako keď je podporovaná. Zdravú vrodenú ctižiadostivosť majú deti aj podľa psychologičky Jitky Nesnídalovej. „Verím, že každé dieťa prichádzajúce na svet má v sebe silnú túžbu rozvíjať sa a uplatňovať svoje schopnosti. Veď sa pozrime napríklad na to, keď dieťa spadne, nenechá sa vôbec odradiť a neustále skúša robiť ďalšie a ďalšie krôčiky. Tomu sa predsa hovorí zdravá ambícia naučiť sa chodiť! Ľudskou prirodzenosťou je však uvoľnenosť, preto dieťa najviac prosperuje tam, kde mu ponecháme slobodu a poskytneme podporu. V oboch prípadoch dusia zdravú ambíciu dieťaťa extrémne podmienky – či už prehnané požiadavky rodičov alebo, naopak, žiadne požiadavky,“ hovorí psychologička.

Nauč sa aj prehrávať!

Na jednej strane príliš ambiciózni rodičia, ktorí nadávajú svojmu potomkovi aj za dvojku, na druhej strane ctižiadostiví premianti, ktorí neznesú zlú známku. Dieťa sa musí naučiť vedieť prehrávať. „Tým, ako budeme doma pristupovať k zlej známke a k známkam celkovo, budeme učiť dieťa vedieť prehrať. Dieťa by malo vedieť, že známka je len známka, nič viac. Keď je dobrá, je to fajn, keď je horšia, je to správa pre neho aj pre rodičov, že má nejaké medzery v látke a že by sa ju malo doučiť. Ale to, že má z niečoho päťku, ešte neznamená, že je zlý človek alebo že ho preto majú mamička s oteckom menej radi,“ hovorí Tereza Beníšková.

„Pomáha aj neporovnávať deti medzi sebou, neporovnávať ich so spolužiakmi. Radšej veďte dieťa k tomu, aby pracovalo adekvátne k svojim schopnostiam. Pre niekoho je trojka úspechom a musí sa na ňu naozaj učiť, potom si zaslúži pochvalu. U iného vieme, že aj dvojku má preto, že sa na niečo vykašľalo,“ dodáva.

Cestou je aj snaha nastoliť rovnováhu medzi zdravou a nezdravou ctižiadostivosťou. Zdravá by mala dieťa posúvať dopredu a motivovať ho k dobrým výkonom, ale zdravým spôsobom. „Ak sa niekto trápi pre každý neúspech alebo svoje úspechy nepovažuje za dostatočné a chce ich mať stále viac a byť stále najlepší, potom už ide o chorobnú ctižiadostivosť. Tá nepomáha zdravému životu, ale, naopak, robí zo života honbu za najlepšími výsledkami. Áno, sú deti, ktoré nevedia prehrávať, ktoré to nikto nenaučil a ktoré doma prijímajú s láskou len vtedy, keď majú vynikajúce výsledky,“ dodáva psychologička T. Beníšková. Psychologička Jitka Nesnídalová verí, že deti sa rodia s prirodzenou sebaláskou a samy od seba teda nemajú dôvod, prečo byť extrémne ambiciózne, či sa, naopak, podceňovať. „Iba ten, kto si vnútorne neverí, ženie veci do extrému,“ dodáva.

 

Nechcem byť najlepší!

"Bystré dieťa nechce byť označované za bifľoša, preto radšej svoje znalosti zatajuje alebo aspoň nerozvíja tak, ako by mohlo. Preto je dôležité vybrať preňho takú školu a triedu, kde by svoje znalosti a schopnosti mohlo uplatniť a cítilo sa dobre. Keď je dieťa bystré, potom hľadajte triedu, kde sú takí aj ostatní, aby tam bolo normálne, že aj spolužiaci vedia veľa. Ak toto v triede dlhodobo nefunguje, býva najlepším riešením zmeniť triedu alebo školu,“ radí psychologička Tereza Beníšková. Aj preto je pre bystré dieťa výhodnejšie prejsť na viacročné gymnázium, ako zostať na základnej škole. Na gymnáziu je väčšia šanca, že si nájde nejakých rovesníkov, s ktorými si rozumie a ktorí sú na tom podobne.

Pre dieťa len to najlepšie

Naozaj je to tak? Ako hovorí psychológ Zdeněk Matějček, rodičia na všetky hľadiská vývoja a zdravia dieťaťa náhle akoby zabudli a zaujíma ich už len výkon. A to je nesprávne, ba dokonca nebezpečné. Prepínanie fyzických možností môže ohroziť telesný vývoj, podobne je to s nadmernými nárokmi na psychiku, môžu napríklad vzniknúť rôzne poruchy.

„Keď sa dieťa narodí rodičom, ktorí majú naňho neadekvátne požiadavky, jeho prirodzenému rozvoju to nemôže pomáhať. Ak sa dieťa vyvíja v napätej atmosfére, ktorá je stresujúca a plná požiadaviek, nikdy sa nemôže cítiť dobre. Často v ňom taký prístup rodičov vyvoláva silný pocit nedostatočnosti, ktorý sa postupom času naučí kompenzovať. V dospelosti sa z neho môže stať perfekcionista terorizujúci svojimi požiadavkami nielen seba, ale aj svoje okolie. Môže to, samozrejme, viesť aj k druhému extrému, kedy sa radšej zmieri s tým, že nikdy neuspokojí požiadavky svojich rodičov, a je teda k ničomu a v živote sa uzavrie pred všetkými príležitosťami, ktoré by mu priniesli dobrý pocit. Jednoducho, podpora zdravej ctižiadostivosti dieťaťa je pravým kľúčom k jeho prosperite. Naopak, prehnaná ctižiadostivosť môže človeka zredukovať na otroka,“ varuje psychologička Jitka Nesnídalová.

Foto: Shutterstock