Ako zareagujete, keď vás niekto za niečo pochváli alebo vám povie, že máte pekné oblečenie, úsmev… jednoducho čokoľvek? Budete sa červenať? Zajakávať sa? Mlčať? Klopiť zrak? Existuje vôbec niečo ako správna reakcia na pochvalu a lichôtku? Ako je možné, že zatiaľ čo niekedy vás nabudí, inokedy, naopak, zabíja vaše snaženie? A prečo je v dnešnom svete také dôležité vedieť chváliť a lichotiť?

Účely pochvál a lichôtok môžu byť rôzne – od snahy prerušiť nepríjemné ticho alebo zabiť čas cez potrebu byť slušný a urobiť dobrý dojem až po – dúfajme – potešiť druhého a spríjemniť mu deň. Ruku na srdce, my Slováci a Česi to veľmi nevieme. Keď chceme vyplniť čas hovorením, môžete skúsiť hádať, k čomu sa uchýlime – k nadávaniu na všetkých a na všetko od politiky po suseda, ale rozhodne nie ku chváleniu.

„Nevieme chváliť, pretože nás to doma ani v škole nikto nenaučil. Viedli nás, naopak, skôr ku kritizovaniu seba aj druhých a hľadaniu chýb na sebe. Ak sme vyrastali v tom, že rodičia kritizovali každého suseda aj nás samých, ťažko budeme prirodzene sebavedomí a podporujúci druhých,“ hovorí Lenka Černá, kouč osobného rozvoja.

Aké dôležité je chváliť?

„Pochvala je jednou z foriem spätnej väzby, ktoré v živote dávame aj dostávame,“ hovorí psychoterapeut Michal Mynář a pokračuje: „Spätné väzby, ktoré dostávame – najmä v detstve – sú dôležité pre začlenenie sa do spoločnosti, ale aj pre fungovanie vo vzťahoch. Ponúkajú nám možnosť pozrieť sa na seba zo subjektívnej perspektívy iného človeka.“ Správna pochvala je taká, ktorá nám dáva informáciu o oceňovaných stránkach a motivuje nás rozvíjať ich. Mala by byť ideálne nenálepkujúca a čo najviac konkrétna.

Čo to znamená? Určite ste v detstve počuli pochvalu typu „ty si ale šikovná/ý“ a tak podobne, možno dokonca podobne chválite svoje deti. Ale ruku na srdce, čo vám taká pochvala povie? Čo povie vášmu potomkovi? Veľa toho nebude, tušíte správne. A môže ho vôbec nejako motivovať, keď vlastne poriadne nevie, za čo a prečo ho chválite? Keď už druhého chcete za niečo oceniť – či už dieťa alebo dospelého – je podľa Michala Mynářa dôležité povedať za čo alebo prečo, prípadne hovoriť o svojich pocitoch, ktoré vo vás jeho konanie vyvolalo.

Keď pochvala demotivuje

Tisíckrát už ste čítali o ľuďoch, ktorí sa snažili schudnúť a akékoľvek povšimnutie zo strany okolia, že sa „niečo“ deje, ich motivovalo k tomu, aby svoje úsilie ešte zvýšili. U niektorých ľudí to však funguje presne naopak. Pochvala pre nich nie je motiváciou, ale pomyselnou stopkou. Hneď ako niekde začujú poznámku o tom, že vyzerajú dobre a že určite schudli, zamieria namiesto do telocvične do supermarketu po čokoládu. Prečo? Nelogické? Nie tak celkom. Podľa Michala Mynářa súvisí ich reakcia s tým, čo už sme vyššie spomínali – ak človeka v činnosti, ktorú robí, poháňa iba potreba ocenenia, končí sa jeho snaha v okamihu, keď je pochválený. Je pre neho zbytočné snažiť sa ďalej. Lenže – ako správne podotýka odborník – uspokojenie onedlho pominie a „boj“ sa začne znova.

 

A stále dokola… Úroveň nášho sebaprijatia určuje nielen mieru, v akej potrebujeme pochvalu počuť, ale čiastočne aj reakciu na ňu – či za ňu poďakujeme, či klopíme zrak, či nás motivuje na sebe ešte viac a dlhodobejšie pracovať, alebo si z nej vezmeme len krátke uspokojenie. „Pre človeka s vysokou mierou sebaprijatia je pochvala dôležitá predovšetkým ako spätná väzba, ale aj tak príjemná. Naopak, pre človeka s nízkou mierou sebaprijatia môže potreba pochvaly prerásť až v chorobnú závislosť. Väčšina z nás sa však v postoji k pochvale pohybuje niekde medzi tým,“ hovorí odborník.

„Správna“ reakcia na lichôtku

Vedieť lichotiť a celkovo ovládať umenie spoločenskej konverzácie je podľa nej takisto dôležité ako byť profesionál v tom, čo robíte. To potvrdzuje aj štúdia Stanfordovej univerzity, v ktorej vedci skúmali skupinu absolventov ekonomickej fakulty desať rokov po promócii. Ich úspech vo svete biznisu nezodpovedal ich známkam, ale ich schopnosti konverzovať. Čo sa týka lichôtok, sú rôzne spôsoby, ako potešiť druhého. Všeobecne platí, že je dobré polichotiť len vtedy, ak vám lichôtka napadne, a nesnažiť sa ju zo seba dostať za každú cenu. Tiež je dobré riadiť sa zásadou, že človeku, s ktorým sa nepoznáte, je lepšie nelichotiť príliš osobne. Takže „máte krásne náušnice“ je v poriadku, ale už nie je dobré dodať: „hodia sa vám k očiam, taká súhra modrej a modrej sa len tak nevidí“. „Lichotenie je hra a prijímanie lichôtok je jej súčasťou – preto odporúčam brať to s ľahkosťou a príliš sa tým netrápiť,“ hovorí Michal Mynář. Ak vás lichôtka potešila, užite si ju a povedzte to. Ak vám pripadá prehnaná, povedzte to tiež, ale pozor na opačný extrém – falošnú skromnosť. 

Pravidlá lichotenia

Lichôtky nie sú len súčasťou spoločenského správania. Často sú jeho hnacím motorom. Pomáhajú začať plynulú konverzáciu, potešia, uvoľnia, spoja dve cudzie osoby. Vďaka lichôtkam sa topia ľady. Aby zneli úprimne, musia byť citlivo podané. Nie je nutné klamať alebo si vymýšľať. Na každom sa nájde niečo dobré alebo chvályhodné. Takmer žiadnou lichôtkou nemôžete nič pokaziť, sama od seba je inštrumentom vľúdnosti. Žiadnej lichôtke by sme sa nemali vyhýbať a tváriť sa zbytočne skromne, naopak, každú by sme mali prijať a pekne sa za ňu poďakovať. Taká vďaka poteší aj toho, ktorý ju vyjadril. Jednoducho povedané: viac lichôtok – pozitívnejší a príjemnejší svet okolo nás. Súčasťou spoločenskej konverzácie sú aj lichôtky. Ako správne zalichotiť druhému, aby lichôtka nepôsobila neprirodzene a druhého – prípadne aj nás samých – neuviedla do zbytočných rozpakov?

Ako zareagovať na nevhodnú lichôtku?

Ako reakciu na nevhodnú lichôtku by som odporúčala chladný úsmev bez komentára. Ak si u nejakej osoby všimnete dramatickú zmenu k lepšiemu, pokojne generalizujte a povedzte, ako skvelo vyzerá. Pri dramatickej zmene k horšiemu (napríklad v období choroby) je lepšie nekomentovať a snažiť sa baviť o pozitívnych a náladu zlepšujúcich veciach.

Foto: Shutterstock