Na starnutí nás možno najviac desí predstava, že všetko pekné a zaujímavé sme prežili a už nás čaká len smutné chátranie. To však nemusí byť pravda. Nech je váš vek akýkoľvek, je možné, že šťastné roky ešte len prídu. Starší ľudia totiž bývajú viac šťastní a dôvody, prečo tomu tak je, vám teraz s radosťou odhalíme.

Čím starší, tým šťastnejší?

Prvé najšťastnejšie obdobie v dospelom živote zažívame podľa výskumov hneď na jeho začiatku: v osemnástich rokoch alebo v dvadsiatich troch rokoch. Isté je, že potom sa spontánna radosť zo života začína vytrácať, čo súvisí s pribúdajúcimi povinnosťami, zodpovednosťou, finančnými starosťami a pod. Najmenej šťastní sú zasa podľa niektorých výskumov tridsaťpäťroční, ktorým sa najťažšie spája kariéra a osobný život. Dáva to zmysel hlavne u žien: práve okolo tridsiateho piateho roku môžu riešiť stresujúci návrat z materskej do práce alebo na ne tlačí okolie, aby si založili rodinu.

Toto menej šťastné obdobie potom pokračuje aj po štyridsiatke, ale dobrá správa je, že od päťdesiatich rokov sa všetko začína zlepšovať. Pozitívny obrat je aj s postupujúcim vekom stále zreteľnejší. Tím z chicagskej univerzity pod vedením sociológa Yanga Yanga vykonal v rokoch 1972 –2004 rozsiahlu štúdiu s 28 tisíckami ľudí, ktorá ukázala, že po päťdesiatke vzrastá šanca na šťastný život o päť percent za každých desať rokov života. Tretina ľudí vo veku 88 rokov tvrdila, že sú „veľmi šťastní“, zatiaľ čo medzi 18 – 25-ročnými to potvrdilo len 24 percent. Takže čím starší, tým šťastnejší?

Rozličné očakávania

Áno, starší ľudia majú iné očakávania. A práve to je možno ďalší dôvod, prečo sa starí ľudia cítia šťastnejší, ako by sme si mohli myslieť. Keď totiž máme dvadsať, tridsať alebo štyridsať rokov, máme vždy iné očakávania. Starí ľudia už možno nezažijú bláznivú lásku, kariéru alebo extázu na koncerte, ale zato si vedia vychutnať malé radosti.

Autori jednej psychologickej štúdie sa skupiny dobrovoľníkov opýtali, či by radšej išli na večeru so svojím obľúbeným spisovateľom alebo s niekým blízkym, príbuzným či kamarátom. Väčšina mladých ľudí sa chopí príležitosti stretnúť sa s literárnym idolom. Zatiaľ čo starší ľudia zvolia príležitosť vidieť sa s niekým, koho osobne poznajú a majú ho radi.

 

Byť sama sebou

„Myslím, že niektoré moje pocity sú zlé a nevhodné.“ „Napadajú mi myšlienky, ktoré by som nemal/a mať.“ Psychologička Iris Mauss na univerzite v Berkeley zisťovala, ako podobnými vetami cenzurujeme svoju myseľ. Ľudia, ktorí sami seba takto karhajú, majú nízku úroveň sebaprijatia. V skupine dobrovoľníkov od 21 do 73 rokov sa ukázalo, že tí najstarší sami so sebou vychádzajú najlepšie. Netrápia sa tým, že sa nejako odchyľujú od pomyselnej normy. Nielen svoje okolie, ale aj samých seba berú takých, akí sú. To je ďalší kľúč ku šťastiu v staršom veku, najmä u žien.

Celý život sa snažili zavďačiť skutočným alebo len domnelým očakávaniam svojho okolia. Byť výkonné v práci, skvelé matky, mať vzorne upratanú domácnosť a pritom byť sexi. Na staré kolená žijú zrazu „len“ samy za seba a často po prvýkrát v živote prežívajú doposiaľ nepoznanú slobodu. Niet sa čomu čudovať, že podľa štatistík sa ženy po päťdesiatke viac zaujímajú o politiku, ako tie mladšie, sú aktívnejšie v dobrovoľníckej činnosti, viac veria, že ich hlas môže niečo zmeniť. Mimochodom, aj nadváha, ktorá je v mladšom veku jednou z okolností, ktorá výrazne znižuje pocit osobnej spokojnosti, po päťdesiatke prestáva hrať rolu.

Kto sa smeje naposledy?

Psychológ Daniel Gilbert v rámci jednej zo svojich štúdií zistil, že nech sme v akomkoľvek veku, vždy máme sklon veriť tomu, že odteraz už nikdy nezmeníme svoje názory. Predtým sme boli naivní, hovoríme si, ale teraz už sme všetko pochopili a vieme, o čom je život. Lenže o pár rokov znovu zistíme, že všetko je inak. A opäť si budeme hovoriť, akí sme kedysi boli hlúpi.

„Ľudia v strednom veku sa často na obdobie svojho dospievania pozerajú so zmesou pobavenia a ľútosti. Nikdy si neuvedomíme, že naše budúce ja bude podobne spomínať na to súčasné. V každom veku si myslíme, že sme dosiahli bod, v ktorom sme tým, kto sa smeje naposledy. Lenže to nie sme nikdy,“ uvádza psychológ. Je skutočne celkom oslobodzujúce pozrieť sa s týmto vedomím na svoju starobu. Nech bude akákoľvek, viem určite, že bude iná, ako si ju predstavujem dnes. A možno práve o to lepšia.

Foto: Shutterstock