Kto by nechcel nenávidieť čokoládu a milovať karfiol? Americká novinárka Bee Wilsonová vyskúmala, že svoje chute môžeme bez problémov zmeniť. Nemáme ich totiž vrodené. Diéta ani detoxikačné rituály nám však život nezmenia. Zabudnite na disciplínu. Do zdravého jedálneho lístka si musíme naprogramovať to, čo nám chutí.

Budovanie identity v jedle

Výber potravy je totiž podľa psychológov klasický príklad naučeného správania. Okolo osemnástych narodenín máme za sebou asi 33 tisíc skúseností s jedlom, ktoré určujú naše rozhodovanie. „Nenarodili sme sa s tým, že máme radšej čipsy ako mrkvu. Chute určujú našu identitu, ale nie sú dané osudom,“ píše novinárka. Počíname si pritom, akoby naše chute boli navždy vytesané do kameňa. Sú našou súčasťou, na ich základe nadväzujeme priateľstvá.

Len si spomeňte na fotografie paštéty alebo torty so slaným karamelom, ktoré si navzájom nadšene komentujeme na sociálnych sieťach. Láska k určitej chuti spája. Začali sme síce o jedle premýšľať viac, zrejme však nesprávnym smerom. V tejto dobe sa jeho kvalita zlepšuje. Je ale zdravšie? Vedieť variť neznamená nutne zdravo jesť. A siláckych rečí, že nie sme zajace, aby sme jedli šalát, paradoxne skôr pribúda. Len nejde o tlačenku s cibuľou, ale o vynovenú domácu klobásku s bio črievkom.

Utajená zelenina

V roku 2010 bolo lekármi dokázané, že obsah detského taniera už natoľko neovplyvňujú rodičia, ale výrobcovia. A reklama. Nezdravé jedlo sa stalo normálnym, takže ho vyžadujú aj naši potomkovia. Vznikajú preto návody pre rodičov, ako schovať do detských pokrmov kúsok brokolice či nepopulárny špenát. Do torty sa dá ukryť repa, do koláčov mrkva. Učiť deti jesť zeleninu nevedomky je to najhoršie, čo môžete urobiť. Z dlhodobého hľadiska im tak vôbec nepomáhate.

Istá americká organizácia robila pokus. Deťom z hlavných miest Spojených štátov amerických ponúkli typické raňajky z rôznych kútov sveta a sledovali ich reakcie. Na brazílskom banánovom koláčiku alebo holandskej hrianke si pochutnali, rôzne ázijské dobrôtky im však nevoňali. Rovnako im nechutila ranná ryba typická pre tradičnú oblasť Škandinávie. Nejde o rozmaznanosť, len o silu zvyku, ktorému sa prispôsobujú chuťové bunky a do istej miery aj trávenie.

 

Ako chutí domov

Najrýchlejšie chuťové preferencie vznikajú na základe pozitívnych spomienok. „Môžeme sa naučiť milovať aj chute, ktoré sú objektívne nepríjemné, len preto, že nás nimi kŕmili naši rodičia,“ píše vo svojej knihe odborníčka. Čo si v detstve zakódujeme do podvedomia, už v nás do určitej miery zostane, doplnil by ju takto asi každý psychológ. Zároveň to môžeme pozmeniť inou pozitívnou skúsenosťou, čo pri chutiach platí dvojnásobne.

Dvojica psychobiológov Julie Mennellová a Gary Beauchamp usporiadali sériu pokusov, ktoré ukazujú, že niečo podobné je možné. Deti, ktorých matky v poslednom trimestri tehotenstva pili veľké dávky mrkvového džúsu, prišli na svet s láskou k chuti karotky. Keď sa u nich začalo s príkrmami, ochotnejšie jedli cereálie s mrkvovou príchuťou. Preto je také ťažké zmeniť svoje zvyky v stravovaní. Nemeníme len ranný chlieb s marmeládou za misku zeleniny, strácame svoje podvedomé spomienky na detstvo. A čo je na svete príjemnejšie? Ak sa od hrejivého komfortu v podstate nezdravých jedál odpútame, máme vyhrané. A neplatí, že by na zmenu chutí bol človek od určitého veku už starý. Aj sedemdesiatnik, ktorý sa presťahuje za vnúčatami do cudzej krajiny, si na nové stravovanie navykne počas niekoľkých týždňov.

Pocit lepší ako čokoláda

Platí, že cukor, soľ alebo tuk potrebujeme z takmer deväťdesiatich percent len kvôli našej emočnej väzbe. Dobre vieme, že by sme mali denne zjesť päť porcií ovocia a zeleniny, ale je to len povinnosť. Nesnažíme sa naučiť zeleninu milovať, takže si nakoniec aj tak vždy doprajeme prázdniny v podobe „normálneho jedla“ – rezňa, buchty alebo zmrzliny. „Držíme nárazové diéty, trávime hodiny v posilňovniach, nakupujeme super potraviny. Je až šokujúce, že sa pri tom všetkom tak málo snažíme zmeniť naše stravovacie návyky od základov a natrvalo,“ dodáva expertka.

Recept na zdravý život je pritom jednoduchý a overený: dodržiavajte pestrosť stravy, jedzte viac zeleniny a načúvajte svojmu telu, či má hlad alebo nie. Zmena nenastane zo dňa na deň. Ak k brokolici a stopkovému zeleru pristupujete celý život s nedôverou, nezachutia vám na prvé zahryznutie. Keď ich začleníte do jedálneho lístka postupne, o pár mesiacov sa pristihnete, že namiesto chlebíčka s majonézou jete zeleninový šalát. Brokolica začne chutiť sladko a zeler príjemne korenisto. Zrazu vás začnú obťažovať vaše staré stravovacie návyky. Potom už bude potrebné zmeniť len šatník a nájsť si pár nových priateľov.

Foto: Shutterstock