Postupujúci vek – to nemusia byť len vrásky, znižujúce sa sebavedomie alebo strach o prácu. Každá predchádzajúca životná skúsenosť z vás, naopak, môže urobiť ženu oveľa istejšiu, múdrejšiu, spokojnejšiu aj šťastnejšiu. Ako? A prečo to veľa z nás stále ešte nevie?
Naša spoločnosť to má so starnutím ťažké. Bojí sa ho. Desí sa ubúdajúcich síl, narastajúceho pocitu „nepotrebnosti“ a neuvedomuje si, že z prirodzeného procesu, ktorý môže byť obohacujúci, robí niečo ako trestnú lavičku. Na ktorú navyše posadí ženy oveľa skôr než mužov. Tí predsa podľa známeho klišé zrejú ako víno, a čo ženy? My plníme ordinácie plastických chirurgov v túžbe zastaviť čas a ničíme samé seba pochybnosťami o tom, čo bude, až budeme ešte o ďalších päť rokov staršie. Nie, nie som zatrpknutá päťdesiatnička. Mám tridsaťpäť, a napriek tomu toto všetko okolo seba vnímam stále silnejšie.
Populácia „nad hrobom“
Pritom by sme si mali skôr zvykať. Na čo? Naša populácia starne. Starších ľudí je viac ako tých, ktorí prichádzajú na svet, budeme ich teda stretávať stále častejšie. Tiež budeme dlhší časový úsek patriť medzi staršiu časť populácie, pretože nám k tomu dopomáha medicína a veda, spoločne pracujúce na tom, aby tu na svete boli všetci čo najdlhšie.
„Čím viac je starých ľudí, tým máme k nim, bohužiaľ, menšiu úctu. Predtým boli tými, ktorých všetci počúvali, cenili si ich rady. Dnes patria k tým, ktorí sa aj napriek všetkej svojej múdrosti a skúsenostiam ocitajú na okraji spoločnosti, ktorá rozmaznáva predovšetkým deti. To všetkým nesmierne škodí. Deti nemajú správne vzory, dospelí nenačúvajú skúsenejším a tí, ktorí majú učiť, sa cítia nepotrební,“ vysvetľuje lekárka a systematická terapeutka MUDr. Kateřina Cajthamlová s tým, že nás ľaká samozrejme i to, čo prichádza po starobe, teda smrť. „Ľudia s ňou nepočítajú. Rovnako ako vlastne nepočítajú so svojím starnutím. Z oboch sú šokovaní a bezradní.“
V polovici života
My ženy sa potom, bohužiaľ, tak isto dočkáme tzv. hormonálneho ústupu slávy. „Muži, povedzme, vädnú pomaly, dokonca chytajú povestný druhý dych, u žien je to, žiaľ, rýchle. Teda len čo prestanú byť schopné reprodukcie, akoby neboli schopné ničoho iného,“ konštatuje lekárka a pokračuje: „Keď majú smolu, muži ich nahradia mladšou ženou, s ktorou okrem toho ešte založia novú rodinu. Deti odchádzajú z domu, prestávajú potrebovať materskú starostlivosť. Problémy hrozia v práci, kde je najväčší dopyt po tridsiatnikoch...“
Nakoniec aj samotné ženy akoby zabudli, že možno sú už vo veku, kedy sú stále plné síl, a že pred sebou majú ešte polovičku života. Čo s ňou však urobia? Presedia ju zatvorené doma, nezamestnané, smutné, zatrpknuté a osamelé?
Pohľad z druhej strany
Akokoľvek pesimisticky to znie, na všetky tie menopauzy, opustené hniezda alebo hrozby zo straty práce a vzťahu sa dá pozrieť aj z inej strany. „Starnúce ženy, ženy po štyridsiatke, päťdesiatničky... skutočne nemajú dôvod sa schovávať. Jednak istý vtip vysvetľuje, že sa nemôžu hrať na schovávačku, pretože by ich nikto nehľadal, ale predovšetkým: aj ony majú, tak isto ako ich muži, v tomto veku ideálnu šancu druhýkrát sa nadýchnuť a zriadiť si život po svojom. Práve kvôli tomu, že zrazu zistia, že ich teoreticky nikto nikde nepotrebuje! To im totiž dáva istotu, že môžu žiť presne tak, ako vždy chceli, dopriať si, čo im chýbalo, objaviť to, čoho sa vzdali."
Foto: Shutterstock