Pre mnoho žien sú deti zmyslom života, pre iné nedosiahnuteľným snom a pre ďalšie závažím, o ktoré by skutočne nestáli. A to je v poriadku. Rozhodnutie, kedy a či vôbec sa stať matkou, je pre každú z nás jedno z najintímnejších a najťažších v živote. Vyspovedali sme tri ženy, ktoré majú veľmi rozdielne názory na úlohu matky a aj skúsenosti.

Zatiaľ čo v 80. rokoch bolo bežné rodiť v dvadsiatke, dnes slovenské ženy rodia svoje prvé dieťa o desať rokov neskôr. Len vlani sa najviac detí narodilo ženám medzi dvadsaťdeväť a tridsaťjeden rokmi a tento trend stále stúpa. Detí sa rodí čím ďalej, tým menej, v Česku na jednu ženu pripadá 1,45 dieťaťa a odkladané rodičovstvo stále častejšie vedie k neschopnosti otehotnieť prirodzene. Antikoncepčná tabletka ženu oslobodila od starostí s plodnosťou, ale prišli nové časy. Časy umelo predĺženej mladosti, ktoré môžu klamať, pretože biologická schopnosť počať ostáva rovnaká. Odborníci varujú, že mať deti môže byť v budúcnosti luxus. Na druhej strane rozhodnutie, kedy a či vôbec sa stať matkou, je len na žene samotnej. Aj o tom sú príbehy troch oslovených žien.

Mama zo mňa už nebude

Martina vždy chcela deti. Rodila by aj v dvadsiatke, ale ako naschvál nebolo s kým. Mala enormné šťastie na zaujímavých, ale pre rodinný život nepoužiteľných mužov. Jeden bol surfista, ktorý trávil pol roka cestovaním, ďalší IT, ktorý dokázal zarobiť veľké peniaze, ale okamžite ich rozhádzal za hlúposti. Čas bežal, Martina drela vo filmovej produkcii a biologické hodiny prehlušovala veľmi aktívnym a spoločenským životom. Precestovala svet, v Bratislave nevynechala jediný večierok, jej životom prešlo mnoho mužov, ale so žiadnym to nikdy nebolo také vážne, aby si trúfla otvorene hovoriť o svojom prianí mať dieťa. Až na posledného, o pätnásť rokov staršieho Nemca Andreasa. „Žili sme spolu rok a pol, z toho sme sa rok snažili o dieťa. Ale nevyšlo to, ani neviem, na koho strane bola chyba. Rozišli sme sa v dobrom, ale dnes opäť stojím na štartovej čiare a predo mnou sú len samé otázniky,“ bilancuje sympatická žena.

Martina si priznáva, že sa jej najskôr prihodilo to, čo psychologička Helena Máslová opisuje ako preprokrastinované plodné obdobie. „Minulý rok som kvôli tomu preplakala, štyridsiatka na mňa zaútočila veľmi agresívne, prepadla som pocitu, že som stará, odpísaná a že definitívne skončím bez detí.“ Po ďalšom roku sa vraj cíti omnoho lepšie, aj keď nádej, že by sa jej situácia zmenila, je dosť nízka. „Vnútorne som si v sebe predstavu, že zo mňa bude mama, uzatvorila,“ hovorí.

 

Najväčšia radosť

Ani lekárka Ivana nikdy nepochybovala o tom, že chce deti. V pätnástich začala chodiť so spolužiakom z gymnázia, po absolutóriu na lekárskej fakulte sa vzali a priviedli na svet štyri deti. Dvoch chlapcov a dve dievčatá, z ktorých najstarší má jedenásť rokov a najmladší šesť mesiacov. Rozprávkový scenár zatiaľ nemá chybu, rodina funguje, dnes tridsaťpäťročná Ivana má svojho rovnako starého muža rada aj po dvadsiatich rokoch. Čo jej skoré materstvo dalo a čo vzalo?

„Začnem tým, čo by sa mohlo javiť ako negatívum. Kvôli rodine som veľmi skoro vypadla z odboru, som síce vyštudovaná doktorka, ale bez atestácie. Až sa budem chcieť o pár rokov vrátiť do zamestnania, budem mať krátko pred štyridsiatkou a bez potrebnej praxe je to veľmi ťažké. Zatiaľ to neriešim, ale častejšie premýšľam nad zmenou profesie, alebo či ostanem tým, čím som v skutočnosti: mamou a ženou v domácnosti." Ivana má šťastie, že jej muž je schopný uživiť aj takú veľkú rodinu, je architekt a s kolegom majú vlastný ateliér. Na svoje rovnako staré kamarátky, ktoré stihli najskôr kariéru a teraz rodia svoje prvé deti, Ivana vraj vôbec nežiarli. „So záujmom počúva ich rozprávanie o tom, s kým sa zase rozišli alebo dali dohromady a kam letia na dovolenku. Ale nemenila by som s nimi. S deťmi je život plný, radostný. Je to kopa práce, ale tiež veľká zábava,“ dodáva.

Deti? Nikdy!

Akokoľvek sa ich životy odvíjali odlišne, Ivana a Martina nikdy nepochybovali o tom, že do ich života patrí rodina a materstvo. To tridsaťosemročná Patrícia mala vždy jasno: ostane bezdetná. Je tlmočníčka, má prácu, vďaka ktorej veľa cestuje a spoznáva zaujímavých ľudí. Často cestuje aj jej manžel, biológ, ktorý prednáša v zahraničí. Je o desať rokov starší a s Patríciiným rozhodnutím žiť bezdetný život sa musel chvíľu vyrovnávať. „Ja som to vedela odjakživa. Deti ma nebavia, nezaujímajú, do sveta mamičiek, plienok a kašičiek nepatrím. Manželovi som to hovorila už od začiatku nášho vzťahu. Chvíľu si myslel, že som ešte mladá a k materstvu dozrejem, ale sme spolu dvanásť rokov a názor som nezmenila,“ hovorí na rovinu. Kariéra je pre ňu všetkým, žije veľmi aktívne – keď necestuje pracovne, lieta s manželom do exotických destinácií na dovolenku, jazdí na koni, jachtári, tancuje tango, cvičí a stretáva sa s priateľmi, ktorých má vďaka svojej profesii veľmi veľa. „Vnímam, že som vo veku, kedy už väčšina mojich vrstovníc dieťa má. Ale to náš vzťah nijako zásadne nenarúša, jednoducho sa schádzame, keď pri tom ich deti nie sú, a pokračujeme tam, kde sme prestali.  Ja som si tým rozhodnutím ale úplne istá. Som šťastná so životom, ktorý žijem, aj keď tomu málokto rozumie.“ 

 „Viete, koľko osamelých starých ľudí, ktorí majú deti, okolo seba vidím? Pravdepodobne ich tiež máte vo svojom okolí. Dokonca existujú osamelí rodičia, s ktorými žije dieťa pod jednou strechou. Istotu máme v živote len jednu... Preto je dôležité žiť naplnený život. S deťmi, alebo bez nich,“ uzatvára. Zaujímavých mužov okolo seba okamžite nehodnotím ako potencionálnych otcov svojich detí. Ľudia stále nechápu, že žena môže nechcieť dieťa. Ja som si však týmto rozhodnutím istá.

Foto: Shutterstock