Prečo ženy verejne deklarujú spoluprácu, keď vzápätí jedna druhej podrážajú nohy? Nasledujúci text skúma ženskú súťaživosť vo svete, ktorému pritom vládnu heslá o spájaní a spolupráci.

Prvý dojem alebo realita

Jeden facebookový komentár alebo e-mail kamarátky nie sú fakty, ale dojmy. Toto je dobré si uvedomiť. Na druhej strane, je smutné, že aj keď okolo nás lietajú heslá o podpore a spolupráci, podobných dojmov, ktoré sú s nimi v priamom rozpore, pribúda. „Z vlastných skúseností musím konštatovať, že v Slovenskej republike ženská solidarita a skutočný networking príliš nefungujú. Aj keď sa o nich prostredníctvom rôznych portálov, koučiek, mentoriek a osobností hlása na všetky strany, je to skôr fráza. Ženy medzi sebou súťažia, sú schopné sa zradiť i zraniť navzájom,“ hovorí Kateřina Kaňoková, ktorá sa vo firme zaoberá okrem iného poradenstvom a vzdelávaním žien, ktoré sa vracajú na trh práce, a stretáva sa aj so ženami vo vedení firmy. V okamihu, kedy však nejaký portál zverejní fotku úspešnej a krásnej ženy s jej príbehom, ktorý by mohol inšpirovať, fotku zdieľa... tri až päť ľudí? Je to závisť, že dotyčná je tam, kam sa márne snažím dostať aj ja? Je to súťaživosť, keď jej nedávam lajk zámerne, aby sa vďaka mne nestala ešte úspešnejšou?

Ono vlastne stačí pozrieť sa okolo seba. Napríklad na vetu: Ako mohla dať dieťa do škôlky UŽ v dvoch rokoch a ísť robiť kariéru?“ Povedal by niečo také muž? Krkavčia matka je pojem zo ženského slovníka. Kateřina Kaňoková nedávno pracovala so šéfkou, ktorá vyhlásila: „Keď som hľadala nástupcu, naschvál som vybrala chlapa. Ten ma aspoň nepodrazí – ženám neverím.“  Ženy hovoria, že neveria ženám?

Muži súťažia, ženy nie?

Súťaživosť nie je móda. Boj o teritórium, potravu a vhodného partnera je jeden z dôvodov, prečo sme ešte stále na svete a tiež dôvod, prečo nelezieme po stromoch. Lenže súťaživosť sa v dnešnej výkonnostne orientovanej spoločnosti premenila. Už to nie je len motivačný prvok, ktorý nás posúva ďalej, vyššie a lepšie, ale tiež zbraň. Dosť ľudí si myslí, že súťažia len muži. To však nie je pravda. Súťažia obe pohlavia. Len inak. „Muži súperia o moc alebo o ciele. Ženy o to, aby zvíťazili jedna nad druhou – buď moje poňatie alebo žiadne. To nie je súťaživosť, ako ju vidíme v športe, to je priamo ideológia – videnie sveta ženským okom,“ uvádza psychologička Zdeňka Židková. „Ženy boli vždy to ,druhé pohlavie‘, to menej hodnotné, čo ich naučilo takto radikálne účtovať so svetom. Keď muž prehral v boji, stále bol ,niekto‘, pretože pod ním boli ešte ženy. Keď prehrala v boji žena, nikto podradnejší už nebol. Ženy si vždy viac uvedomovali, aké výhody prináša byť hore. Len hodnotový rebríček sa zmenil. Predtým to bola snaha uchytiť si muža, dnes je to väčšinou boj o kariérny postup.“ A nielen to.

 

O jednom takom píše na svojom blogu aj publicistka a poradkyňa pre oblasť rodičovstva a výchovy Eva Labusová. Tím vedcov austrálskej Edith Cowan University zistil, že matky zďaleka nesúťažia len v úspešnom vývoji detí. Zdrojom vzájomného napätia medzi ženami je i porovnávanie toho, ako dlho dojčia alebo chudnú po pôrode, ako vedia variť, zvládajú domácnosť, alebo s akým úspechom sa im darí vracať sa po materskej späť do práce. Podľa austrálskych odborníkov je na pozadí toho všetkého perfekcionizmus, kvôli ktorému sa neustále porovnávame s druhými a často sme, bohužiaľ, svojimi vlastnými štvancami. Zdeňka Židková dodáva, že je to aj otázka chýbajúceho sebavedomia a snaha zadovážiť si svojpomocne uznanie, ktoré neprichádza odniekiaľ zvonku. A teda najrýchlejší spôsob, ako sama seba povýšiť, býva jednoducho... ponížiť druhú.

Dá sa vôbec poraziť?

So ženskou súťaživosťou je často aj ten problém, že vlastne nič neprináša. Pretože rovno ubližuje. To mužská síce tiež, lenže tá zároveň prelamuje hranice a limity. „Klasicky to vidieť v dievčenských skupinách v triede – cieľom dievčenského hádania nie je skutočne nič konštruktívne, len vybojovať si svoju nadradenosť. Nasledujú klany na pracovisku, kde opäť nejde o cieľ, ale o pozície. Túto stratégiu dobre vyjadrovali hony na čarodejnice. Často to bola najbližšia susedka, ktorá označila ženu za čarodejnicu a muži len konali. Dôvody boli tri – krása, majetok a výstrednosť. Neplatí to tak trochu aj dnes?“ pýta sa psychologička. Môžeme argumentovať pojmami ako nerovný pracovný trh, nedostatok príležitostí, znevýhodňovanie kvôli pohlaviu a mnohými ďalšími. Na všetkých však bude kúsok pravdy.

Čo ale ženám najviac bráni v profesionálnom aj inom úspechu, sú skôr vnútorné než vonkajšie prekážky. Ako totiž hovorí Zdeňka Židková: „Väčšina žien je na začiatku opatrná, neveria na spoluprácu žien. Keď sa však presvedčia, že to funguje, dokážu ťahať za jeden koniec. Sociálna psychológia hovorí o tzv. názorových vodcoch, a tieto tvrdošijné ,kooperátorky‘ môžu takými byť a viesť ostatné.“ Ženy sa podľa psychologičky tiež lepšie dohovoria vo väčších projektoch. Je preto dôležité nastaviť si nielen milé heslá, ale hlavne ciele s vyšším zmyslom – ideálne i pre tie, ktoré prídu po nás. Potom sme schopné na drobnosti zabudnúť a skutočne pracovať. Nielen volebné právo, ale aj každá potrebná škôlka na dedine alebo každé novo otvorené materské centrum je dôkazom, že je to možné. Ženy nesúťažia o ciele a moc ako muži. Chcú poraziť jedna druhú. Čo však ženám najviac bráni v úspechu, sú vnútorné prekážky.

Foto: Shutterstock