Hovorí sa, že čas to zlé vymaže a mozog vďaka akejsi sebaobrannej schopnosti generuje len to pekné. Hoci je metóda „zamiesť problémy pod koberec“ bežným riešením negatívnych životných situácií, nevyriešené traumatické zážitky môžu spôsobovať vážne problémy aj veľa rokov potom, čo sa traumatické skúsenosti odohrávali. Nad zlými spomienkami nie je dobré zatvárať oči. K tomu, aby sme sa zbavili bolesti, potrebujeme ju intenzívne prežiť. Aj keď to znamená otvoriť staré rany.

Rodinné traumy

Skúste sa niekedy v pokoji zamyslieť nad tým, nie ako budete či chcete riešiť vaše terajšie problémy, s ktorými sa práve stretávate a ktoré vás trápia, ale prečo vôbec tieto problémy mali šancu vo vašom živote nastať a rozvíjať sa. Vezmime si napríklad modelovú situáciu. Nezvládate akékoľvek vypäté a stresové situácie a miesto toho, aby ste ich riešili, utekáte pred nimi. Kvôli tomu nie ste schopní väčšinu vecí dotiahnuť do konca, radšej to vzdáte, akoby ste trochu zabojovali sami so sebou. Radšej sa budete stretávať so stále sa zvyšujúcimi pocitmi menejcennosti, akoby ste riskli prípadný neúspech a prehru.

Skúste ísť v spomienkach späť až do vášho detstva. Zalovte v pamäti, ako sa k vám rodičia správali v situáciách, kedy ste mali prekonať nejakú prekážku, niečo dokázať pomocou vlastnej vôle, vytrvať v niečom navzdory všetkým ťažkostiam a nepríjemnostiam. Keď sa vám vybavia emotívne výlevy napr. v zmysle: „Aj tak nikdy nič nedokážeš. Pozri, aký si leňoch. Tvoja neschopnosť je neuveriteľná,“ vypátrali ste presne to, čo ste mali. Ste pri jadre problému, ktorý je určujúci pre vaše typické správanie – teda utekanie pred problémami, pretože ako už predsa hovorili vaši rodičia: „Aj tak nič nedokážeš...“

 

 

Ako vyliečiť komplexnú traumu

Americký psychiater Mark Banschick rozlišuje tri typy silných negatívnych zážitkov – akútnu traumu, posttraumatickú stresovú poruchu a komplexnú traumu. Zažijete niečo strašné. Trebárs ste vojak v Afganistane a pred vašimi očami vám zastrelia kamaráta. To je akútna trauma. Potom sa vrátite domov a žijete spokojne mesiace, možno aj roky. Až vás zrazu začne chytať neodôvodniteľná úzkosť a vaše sny sa premenia na desivé nočné mory – to je posttraumatická stresová porucha. Lenže čo keď je vaša duša zranená tisícmi drobných rán, na ktoré si už ani nepamätáte? To je potom komplexná trauma,“ píše psychiater v jednej zo svojich prác. Spomínaný je v nich aj prípad ľudí, ktorí si so sebou nesú rôzne krivdy, nespravodlivosti a negatívne spomienky z detstva. Či už nemôžu „utiecť“ pred príliš kritickými a sebavedomie zrážajúcimi rodičmi alebo pred krikom neurotickej matky, skrátka sú traumatizovaní. Ich zranenie je intenzívne, pretože vzišlo z rodinného prostredia.

Keď je dieťa ranené niekým, koho nepozná, je to bolestivé. Keď ho však zraní niekto blízky, kto ho vychová, je to fatálne. A keď nemá dieťa šancu utiecť pred svojím strachom, bojuje, ako sa len dá – alebo paralyzovane ustrnie a stavia sa do pasívnej roly. Ani jedna taktika nie je, pochopiteľne, tá správna. Človek by mal rozhodne začať tým, že sa pokúsi odhaliť pravdepodobné príčiny problematických vzorcov svojho správania. Ideálne je začať to riešiť s terapeutom. Ten totiž, okrem iného, pomôže v tom, aby mal človek skutočne snahu sa zmeniť. Teda, aby spytovanie svojho správania zároveň nezačal a neskončil s tým, že za všetko na svete môžu rodičia a okolnosti – a bodka. Minulosť (a to ani tú zlú) zo života, samozrejme, nie je možné odstrihnúť, je a vždy zostane súčasťou každého človeka. Ale na druhej strane v živote dospelého človeka nemôže zastávať rolu univerzálneho vinníka.

Foto: Shutterstock